Budeš môj valentín?

Pomaly ale isto sa oslavy Valentínskeho dňa dostávajú aj do našich končín. Nie každý tento sviatok uznáva, ale v zahraničí, ako napríklad v Spojených štátoch alebo v Anglicku sa každoročne ľudia vzájomne obdarúvajú v mene svätého Valentína. Zamilovaní, ale aj kamaráti či súrodenci si posielajú kvety, sladkosti a priania na znamenie vzájomnej náklonnosti. Kto ale bol tento svätec a ako vznikla táto tradícia?

Legenda svätého Valentína
Katolícka cirkev pozná troch rôznych svätcov menom Valentín, ktorí boli umučení.  Jedna legenda
hovorí o kňazovi, ktorý slúžil v 3. storočí v Ríme. Keď sa cisár Claudius II. rozhodol, že slobodní muži sú lepší vojaci, ako tí s manželkami a deťmi, vyhlásil sobáše pre mladých mužov za

protizákonné. Valentín si uvedomoval nespravodlivosť tohto rozhodnutia, a tak aj napriek zákazu pokračoval v oddávaní mladých párov, potajomky. Keď sa cisár dozvedel o jeho činoch, dal kňaza popraviť.

Iné príbehy zas hovoria o tom, že Valentín mohol byť zabitý za snahu oslobodiť kresťanov z krutých rímskych žalárov, kde boli často týraní a bití. Podľa jednej legendy, prvú valentínku napísal samotný Valentín, ktorý sa vo väzení zamiloval do mladej ženy, pravdepodobne žalárnikova dcéra, ktorá ho navštevovala. Verí sa, že pred jeho smrťou napísal list, ktorý hovoril 'Od tvojho Valentína' (From your Valentine), teda slová, ktoré sa používajú dodnes.

Aj keď pravda za legendami o tomto svätcovi je zahalená rúškom tajomstva, príbehy ho vykresľujú ako súcitného, hrdinského a hlavne romantického. Pravdepodobne hlavne vďaka tejto reputácii, sa svätý Valentín stal najobľúbenejším svätcom v stredovekom Francúzsku a Anglicku.

Vznik dňa svätého Valentína: pohanský festival vo Februári
Niektorí veria, že deň svätého Valentína sa oslavuje v polovici februára na pamiatku Valentínovho úmrtia (približne 270 nášho letopočtu). Iní zas tvrdia, že kresťanská cirkev sa rozhodla zasadiť Valentínske oslavy do polovice februára ako snahu pokresťančiť pohanské slávnosti menom Lupercalia. Jednalo sa o festival plodnosti oddaný Rímskemu bohovi poľnohospodárstva, Faunusovi, ktorý bol držaný od 13. do 15. februára.

Slávnosti započali stretnutím členov Luperci (rád Rímskych kňazov) v svätej jaskyni, o ktorej sa verilo, že v
nej vlčica, alebo Lupa, vychovala zakladateľov Ríma - Romulus a Remus. Kňazi následne obetovali kozu, pre plodnosť, a psa, pre očistu. Kňazi následne rozrezali koziu kožu na pásy, ktoré namočili do obetnej krvi a išli s nimi na ulicu, kde s nimi zľahka plieskali ženy a polia. Ženy sa tomuto nebránili, práve naopak. Verili, že dotyk kozej kože im prinesie plodnosť do nasledujúceho roka. Neskôr toho dňa si podľa legendy, všetky mladé ženy vložili meno do veľkej urny, ktoré si následne ťahali mladí slobodní muži. Takto vzniknuté páry spolu žili celý nasledujúci rok. Neraz sa tieto vzťahy končili manželstvom.

Slávnosti Lupercalia prežili aj do počiatkov kresťanstva, ale boli čoskoro zakázané, nakoľko sa vnímali ako

Romulus a Remus

nekresťanské, a to na konci 5. storočia, keď pápež Gelasius ustanovil 14. február ako deň svätého Valentína. Netrvalo to ale dlho, než sa tento deň naplno spojil s oslavou lásky. Počas stredoveku sa bežne verilo, že 14. februára sa začínalo obdobie párenia vtákov, čo len utvrdilo ideu, že tento deň má byť spojený s romancou.

Valentínske pozdravy boli populárne už od začiatku stredoveku, avšak prvé písomné valentínky sa začali objavovať až po roku 1400. Najstaršia známa valentínka, existujúca dodnes, je z roku 1415, báseň napísaná Charlesom, vojvodom z Orleans. Napísal ju svojej žene počas svojho uväznenia v Londýnskom Toweri.

= Bludička =