Streda je môj šťastný deň!

Dnešné časopisy a blogy sa hýria rôznymi predstavami o šťastných dňoch či hodinách. Otázka je, je to výmysel dnešného tisícročia? Ale kde že. :) Ktokoľvek z našich predkov by nám mohol v poverčivosti konkurovať, aj keď oni by si to nikdy nepriznali, veď poverčivosť je predsa nezmysel. Nič to ale nemenilo na fakte, že najmä medzi obyčajným ľudom, viera v supernaturálne javy bolo niečo úplne bežné. Ako teda naši predkovia delili dni v týždni? A ako vnímali deň?

Týždeň
V tradičných predstavách o týchto dňoch sa spájala stredoveká kresťanská a staršia predkresťanská koncepcia ich duchovného využitia: počítaním od pondelka sa určili dni šťastné (párne) a nešťastné (nepárne), podľa gramatického rodu názvu dni mužské a ženské.

Najnešťastnejším dňom týždňa bol piatok, keď sa nemala začínať dôležitá práca (piatok – mrcha začiatok) a nevyplácalo sa byť veselým: Gdo v pátek spívá, v nedzelu mosí plakat. Niekde verili, že dieťa narodené v tento deň bude po celý život nešťastné.

V stredu neodporúčali začať dlhšiu cestu a prvý raz v roku vyhnať dobytok na pastvu. Nemali sa spomínať strigy, lebo v stredu všetko počujú. 

Vo štvrtok bol všeobecne dodržiavaný zákaz priasť. Často sa však v tento deň sobášilo a remeselníci ho považovali za vhodný na akékoľvek náročné práce. Priasť sa nesmelo ani v sobotu. 

Nedeľa je v tradičných predstavách šťastným dňom: deťom vtedy narodeným sa veštilo šťastie na celý život. Ak si človek v tento deň obliekol nejakú časť šatstva naopak, bol šťastný celý nasledujúci týždeň. 

Keďže týždeň začínal pondelkom, naň sa v zmysle tradičných predstáv viazali predpovede vychádzajúce z princípov mágie počiatku (aký začiatok, taký koniec). Rozšírená bola napríklad predstava, že ak má byť týždeň úspešný, nemá človek v pondelok stretnúť ako prvú ženu. Pondelkové dopoludnie bolo na mnohých miestach v prvých desaťročiach 20. storočia tradičným termínom uzatvárania sobášov (počas druhej svetovej vojny sa termínom stala sobota). Niekde pondelok považovali za najpriaznivejší čas narodenia človeka. 

Symbolika dní týždňa sa nám zachovala v rôznych folklórnych prejavoch, napríklad v žartovných rečňovankách, ale tiež v ľúbostných, svadobných a žartovných piesňach.


Deň
Na odlíšenie jednotlivých jeho častí sa využívali pozorované zmeny sily slnečného svetla a polohy

nebeských telies. Tie sa odrazili v pomenovaniach konkrétnych častí dňa: brieždenie, svitanie, východ slnka, ráno, predpoludnie, pravé poludnie, poludnie, popoludnie, predvečer či podvečer, západ alebo spočívanie slnka, zmrákanie, večer, noc, polnoc, hlboká noc. 

Striedanie dňa a noci, svetla a tmy sa v tradičných predstavách spájali s protikladnými účinkami dobra a zla, šťastia a nešťastia, radosti a smútku. Po zotmení a v noci sa aktivizovali zlé sily, ktoré neznášali hluk a človek musel dodržiavať rozličné zákazy, aby ho neohrozili. 

Magickým časom boli polnoc, poludnie, východ či západ slnka, ktoré rozlične súviseli s aktivitou dobrých i zlých nadprirodzených síl a mohli zásadne umocniť pôsobenie vtedy vykonávaných magických praktík.

= Bludička =