Duša stroja IV.

IV.

Už som takmer dojedal, keď som zrazu postrehol tlmený hlas, prichádzajúci z vedľajšej kóje spoza drevnej zásteny. Medzi zástenou a stenou miestnosti bola medzera a keď som sa k nej nahol, začul som ten hlas zreteľne.
„Ben, si tam Ben?“ Hlas sa síce snažil šepkať, ale bezpečne som spoznal Ciarana.
„Áno, som to ja. Ciaran, čo sa deje? Už od pondelka ťa všetci hľadajú,“ odpovedal som mu a z môjho hlasu bola jednoznačne cítiť úľava aj radosť z toho, že Ciaran je v poriadku.
„Musíš sa tváriť, akoby sa nič nedialo a počúvať ma,“ upozornil ma naliehavo.
Prekvapilo ma to, ale bol som príliš zvedavý o čo vlastne išlo a tak som sa len mlčky posunul na lavici tak, aby som bol čo najbližšie pri stene a tváril som sa, že jediné čo ma zaujíma je zvyšok večere a piva.

„Všetko sa začalo asi pred mesiacom,“ rozhovoril sa Ciaran. V jeho hlase boli stále badateľné stopy naliehavosti. Hovoril rýchlo, ale odmlčal sa zakaždým, keď išiel okolo niekto tak blízko, že by ho mohol začuť. „Dostal som maticu na základové štítky. Boli pre nejakého upratovacieho automatrona. Ale zarazilo ma, že matica obsahovala nejaký čudný kód, ktorý tam nemal žiaden logický význam. Navyše to bola len časť kódu, zjavne mu chýbal úvod a koniec.“
Odpil som si z piva a počúval ďalej. Neprekvapilo ma, že sa Ciaran zaoberal obsahom štítkov, ktoré vyrábal, bola to jeho záľuba. Síce som príliš nerozumel významu jeho slov o čudnom kóde, ale neprerušoval som ho.

„Nevenoval som tomu veľa pozornosti,“ pokračoval. „Ale pár dní na to som dostal maticu k základovým štítkom pre iný model automatrona, nejaký stroj do kuchyne. A aj tu sa nachádzal fragment podivného kódu. Okamžite som si všimol, že sa podobá na ten, čo som objavil predtým. Ale tentoraz to bol jeho začiatok. Tajne som si odložil jeden vyrobený štítok a čakal som, čo bude ďalej. V priebehu asi dvoch týždňov mi prešli cez ruky ďalšie dva odlišné typy základových štítkov. Jeden bol pre automatickú frézu, tam sa nachádzala úplne totožná časť tohto neznámeho kódu, ako som objavil na začiatku. A potom som nejakou náhodou dostal maticu na ďalší základový štítok, opäť na toho upratovacieho automatrona, ten obsahoval koniec celého kódu.“
Z tónu Ciaranovho hlasu mi bolo jasné, že toto odhalenie bolo niečím významné, ale stále to bolo pre mňa príliš neurčité, aby som pochopil, ako to súvisí s jeho náhlym zmiznutím. Nedal som však nič najavo, lebo som dúfal, že mi to nakoniec nejaký zmysel predsa len dá.
„Takže nakoniec som mal odložené tri rôzne základové štítky pre tri rôzne typy automatronov. Vo všetkých prípadoch išlo o stroje, ktoré mali mať trojicu základových štítkov. A je evidentné, že niekto medzi tieto tri štítky rozdelil nejaký neznámy kód. Bol veľmi dômyselne vytvorený. Bežné kódy, čo chodia od štítkarov, dokážem čítať ako knihu.“ Keď to hovoril, na okamih sa v jeho hlase ozvala známa samoľúbosť a spokojnosť so sebou. V tej chvíli znel ako starý dobrý Ciaran, ktorého som si pamätal. Potom ale pokračoval a vrátila sa naliehavosť a opatrnosť. „Tento nový však nie. Vedel som určiť, že je to veľmi elegantne a kvalitne vytvorený kód, dokonca som pochopil, že by mal byť spustiteľný nejakým externým príkazom. Ale čo presne mal robiť, na to som neprišiel.“

Toto už konečne začalo trochu dávať zmysel aj mne. Nejaké neznáme príkazy pre firemné automatrony, ktoré by zadával niekto bez vedomia majiteľov. To by mohlo viesť ku škandálu a vážne poškodiť meno Kemthorne Automatics.
„Keď som teda mal tri vzorky tých upravených štítkov, zašiel som s nimi minulú sobotu za pánom Noonanom,“ rozprával Ciaran ďalej. „Tiež mu prišli divné, ale netušil, čo by to mohlo znamenať. Odporučil mi, aby som ich ukryl a počkal kým mi dá vedieť, čo ďalej. Ale potom som ho už nevedel nájsť. Celú nedeľu som naňho čakal, bol som sa dokonca pozrieť aj uňho doma. A nič. Zmizol. Tak som sa ukryl aj ja a čakal ďalej. Až som to nakoniec nevydržal a poslal som ti odkaz.“
„August Noonan sa odsťahoval na svoje nové sídlo vo Walese,“ potešilo ma, že môžem teraz pre zmenu niečo nové povedať Ciaranovi ja. „Zdedil nejaký majetok, tak okamžite rezignoval a odsťahoval sa tam. Pán Kemthorne to v pondelok oznámil v práci.“
Nastalo pár okamihov rozpačitého ticha. Keď Ciaran opäť prehovoril, v hlase mu zrazu zneli obavy. „August nemá žiadnu rodinu vo Walese. Má len brata a ten stále žije v Brightone. A ak by sa aj chcel odsťahovať, prečo by mi nič nepovedal? Kázal mi predsa čakať, kým mi nedá vedieť, čo s tými podozrivými štítkami.“
Na toto som nemal odpoveď. A v kontexte celej udalosti mi zrazu ten príbeh s náhlym dedičstvom a okamžitým sťahovaním prišiel trochu nezmyselný.
„Toto je pre mňa znamenie, že musím zmiznúť aj ja.“ Ciaran znel, akoby sa práve definitívne k niečomu odhodlal. „Plánoval som to a teraz sa zdá, že to bolo to najrozumnejšie. Ale budem potrebovať tvoju pomoc. Preto som ťa sem dal zavolať.“
„Čo mám urobiť?“ necítil som sa príliš príjemne. Celá tá záležitosť pôsobila tak trochu tajomne a mne sa nechcelo do nej namočiť viac, ako bolo potrebné. Ale nemohol som odmietnuť Ciaranovu prosbu o pomoc.
„Podarilo sa mi zohnať jedného majiteľa rybárskej lode, ktorý ma dokáže v tichosti dostať odtiaľto do Edinburghu. Odtiaľ potom odcestujem na Vysočinu. Mám tam známych u ktorých sa budem môcť ukryť. Ale potrebujem tie štítky ako poistku. A žiaľ, schoval som ich v Dielni.“
V tom momente mi začalo byť jasné, čo odo mňa bude Ciaran potrebovať.

„Sú pri tom schodisku, čo je pri zadnej stene a vedie hore ku štítkarom. Pri treťom schode je v stene uvoľnená jedna doska. Za ňou sú.“ Ciaran sa na okamih odmlčal, akoby váhal, či má ďalej pokračovať. „Chcem ťa poprosiť, aby si ich odtiaľ zajtra vzal. Bude sobota, takže okrem dierovačov by nemal byť v práci takmer nikto. A potom mi ich prines do prístavu, k Shadwellskej nádrži. Od strany New Gravel Lane sú sklady. Pred skladom číslom 8 je malé mólo. Tam ma má vyzdvihnúť ten rybár. Tam na teba budem čakať. S tými štítkami vypadnem z Londýna a snáď sa úspešne stratím. Môžeš to pre mňa urobiť?“
Nemal som na výber, nemohol som ho v tom nechať bez pomoci. Aj keď sa mi vôbec nepáčila predstava potajme hľadať za doskou v stene tie podivné štítky, v sobotu by sa to malo dať spraviť bez zbytočnej pozornosti. Dokonca ani môj chvost Peck v sobotu nebude v práci, takže sa nebudem musieť ani starať o to, ako ho striasť. „Urobím to. Hovoríš na treťom schode? Dobre, môžeš sa na mňa spoľahnúť.“ Môj hlas znel oveľa odhodlanejšie, než som sa cítil.
„Ďakujem ti. Vedel som, že sa na teba dá spoľahnúť,“ odpovedal Ciaran vďačne. „Teraz pomaly pôjdem, musím si dať pozor, aby ma niekto nesledoval. O účet sa nestaraj, to je vybavené.“
S tými slovami sa dvihol a zamieril k východu. Videl som len postavu v dlhom kabáte s vyhrnutými golierom, ako kráča pomedzi stoly. Počkal som, kým odíde, potom ešte chvíľu a napokon som sa dvihol aj ja.

Na druhý deň som bol v práci ako na ihlách. Cez noc som nemohol spať, prevaľoval som sa na posteli ešte skôr, ako mi začal zvoniť budík. Nevyspatý, ale pritom plne prebratý, do práce som dorazil medzi prvými. Na robotu som sa takmer nedokázal sústrediť, strhával som sa pri každom hlasnejšom zvuku, ktorý sa ozval. Mal som pocit, že ma ktosi stále pozoruje. Vždy, keď niekto kráčal okolo, mal som pocit, že ide ku mne, že si ma opäť nechal predvolať Kemthorne, že vie, že som sa večer predtým stretol s Ciaranom. Nič také sa však nestalo. Hlasné zvuky boli len obyčajné zvuky prevádzky, ktoré som počúval každý deň. Ľudia, ktorí prechádzali okolo, mi nevenovali pozornosť, mali svoje vlastné starosti a povinnosti. Peck, ani nikto iný ma nesledoval, bol som všetkým naokolo ľahostajný. Po pár hodinách som sa upokojil. Rozhodol som sa, že najlepšie bude využiť obednú prestávku. Keď sa ozvala siréna, vyhovoril som sa, že musím ešte niečo dokončiť, nakoľko som zaostával za dennou normou. Každý, kto videl, ako od rána s prácou zápasím, to s pochopením uznal.

Počkal som si, kým sa dielňa vyprázdni, snažil som sa nemyslieť na nič iné, iba na prácu. Toto sústredenie na rutinnú činnosť mi pomohlo upokojiť sa. Keď som mal pocit, že už som čakal dosť, vstal som od stola. Obzrel som sa, aby som sa uistil, že sa naokolo nikto neponeviera a potom som sa rýchlo vydal cez celú Dielňu. Pri schodoch vedúcich na poschodie štítkarov som sa opäť na chvíľu zastavil a ešte raz obzrel. Nikoho nebolo vidieť a tak som sa náhlivo naklonil nad tretí schod a rukou skúsil drevenú dosku z obloženia steny. Skutočne, keď som na ňu silnejšie zatlačil, odchýlila sa. Načiahol som sa do priestoru za ňou a zacítil nejaký balíček zabalený v látke. Vytiahol som ho. Mal veľkosť a váhu zodpovedajúce trom základovým štítkom. Nezdržoval som sa otváraním, rýchlo som ho strčil do vrecka plášťa, dosku zatlačil na miesto a vrátil sa na svoje pracovisko.

Srdce mi tĺklo ako o závod a dýchal som rýchlo, akoby som práve ubehol niekoľko míľ. Znovu som sa rozhliadol okolo seba, ale zdalo sa, že som mal šťastie. Ostatní sa z obeda ešte nevrátili. Náhle začali byť nervozita a napätie vystriedané nepochopiteľnou eufóriou, musel som sa premáhať, aby som sa nezačal nahlas smiať. Pociťujúc ohromnú úľavu, pustil som sa znova do práce. Ani ma nenapadlo skočiť na obed, nebol som hladný. Zvyšok dňa mi zrazu robota išla tak od ruky, že som hravo dobehol svoje predpoludňajšie zaostávanie. Po záverečnej siréne som sa vydal s ostatnými do prezliekarne, dokonca som sa dokázal pridať k uvoľnenej a veselej debate chlapov, tešiacich sa na nadchádzajúci deň voľna. Prezliekol som sa a popri tom nenápadne preložil balíček z vrecka plášťa do vrecka kabáta. Napokon som vyšiel von. Ako som prechádzal cez nádvorie, mal som šteklivý pocit v strede chrbta. Opäť sa mi vrátilo podozrenie, že ma niekto pozoruje. Srdce mi začalo biť rýchlejšie a zrýchlil sa mi aj dych. Ale nakoniec som sa dostal na ulicu bez toho, aby ma niekto zastavil.

Šťastie ma opustilo pár krokov od vchodu na stanicu podzemnej železnice. Čakal tam totiž chlap, ktorý sa ma v „Mosadznom sude“ začiatkom týždňa vypytoval na Ciarana. Hickey, či ako sa volal. Tváril som sa, že ho nevidím a dúfal, že nečaká na mňa. Alebo že si ma nevšimne. Nebolo mi dopriate jedno, ani druhé.
„Pán Caswell, na slovíčko. Pamätáte sa na mňa?“ pristúpil ku mne, keď som sa priblížil na dva kroky.
„Nepamätám, prepáčte, ponáhľam sa,“ skúsil som zaklamať.
„Hickey. Stretli sme sa v „Mosadznom sude“,“ nedal sa tak ľahko odbiť.
„Aha,“ pripustil som neurčito. „Ale to je jedno. Ponáhľam sa, ujde mi vlak.“ Náhlivo som vykročil do stanice. Zarazil ma prekvapivo pevný stisk jeho ruky na mojom ramene. Podráždene som sa ju pokúsil striasť až ju napokon Hickey s ospravedlňujúcim úsmevom zložil sám.
„Je vo vašom záujme si so mnou pohovoriť. Aj v záujme pána McKennona,“ snažil sa ma presvedčiť.
„Možno nabudúce, teraz vážne musím ísť.“ Opäť som pokračoval v chôdzi. Na moje prekvapenie ma tentoraz Hickey nezadržal. Neisto som sa obzrel, ale videl som ho stáť na mieste, na tvári mal zamyslený výraz. Potom som zostúpil schodmi dolu k nástupišťu a tak som ho stratil z očí.

Pre istotu som však za Ciaranom nešiel priamo. Vlakom som sa odviezol opäť až k Západoindickým dokom a potom som sa snažil prepletať uličkami naspäť k Shadwellu. Nešiel som priamo, občas som sa zamotal trochu na sever od Temže, občas až k jej brehom, chvíľu som sa dokonca aj vracal smerom, odkiaľ som prišiel. Celú tú dobu som sa snažil čo najnenápadnejšie obzerať a zistiť, či ma niekto nesleduje. Nevšimol som si nikoho.  Nakoniec som dorazil až ku New Gravel Lane. Tu som na okamih zastal a posledný raz sa dôkladne rozhliadol okolo seba. Nevidel som nič podozrivé a tak som napokon vykročil medzi sklady lemujúce Shadwellskú nádrž.

Nájsť ten správny nebol problém, každý mal nad vchodom namaľované veľké biele číslo. A skutočne, od brehu nádrže pred číslom osem viedlo drevené mólo, pri ktorom bol uviazaný malý rybársky čln. Nepôsobil na mňa príliš spoľahlivo. Farba trupu bola zašlá, na palube sa povaľovali siete, do tmavej kabíny nebolo vidieť. Čln mal jeden stožiar, na ktorom bola zmotaná plachta. Blízko vstupu na mólo boli naukladané nejaké debny a za nimi sa týčila konštrukcia žeriavu. Bolo tu pusto, okrem mňa som už len v diaľke zazrel nejakú skupinu ľudí, nosiacu vrecia z niektorého skladu a nakladajúcu ich na voz. Neisto som pristúpil až k mólu. Panovala tu vlhkosť a od vody išiel chlad. Aspoň, že vietor sa na chvíľu utíšil. Váhavo som prekračoval na mieste, až som to už nevydržal a polohlasne zvolal: „Ciaran!“
„Ben, si to ty? Potichu.“ Ciaranov hlas sa ozval odniekiaľ z pod móla. Až vtedy som si uvedomil, že tam videli schody, ktoré som predtým prehliadol. Ciaranova hlava vyzrela opatrne ponad breh a keď si ani on nič podozrivé nevšimol, vystúpil po schodoch ku mne.
„Máš to?“ nedočkavo sa spýtal.
„Áno, na,“ podal som mu balík.
Rýchlo ho rozbalil, aby sa uistil, že sú štítky na svojom mieste a potom si s úľavou vydýchol. „Vďaka, Ben. Už som sa začal o teba báť, keď si tak dlho nechodil.“
„Nechcel som sem ísť priamo, pred stanicou ma zastavil nejaký chlap a pýtal sa na teba. Hovorí ti niečo meno Hickey?“
Ciaran zavrtel hlavou. „Čo chcel?“
„Neviem, vraj bolo v našom záujme, aby som sa s ním porozprával. Ale neveril som mu.“
„Pravda, ťažko povedať, čo bol zač,“ súhlasil so mnou Ciaran. Pomaly zamieril na mólo a k uviazanému člnu.
Kráčal som vedľa neho. „To sa chceš pustiť na more v tom vraku?“ nedalo mi nespýtať sa.
„No, moc som si vyberať nemohol. Toto bola jediná loď, ktorú som zohnal,“ pokrčil ramenami.

V tej chvíli sme v tmavej kabíne zahliadli nejaký pohyb a krátko na to na mólo vystúpila trojica postáv. Veľmi ma prekvapilo, keď som si uvedomil, že jednou z nich je pán Kemthorne. Spoločnosť mu robila dvojica urastených, agresívne sa tváriacich hromotĺkov. Mali na sebe prosté šaty prístavných robotníkov a v rukách palice. V panike som zastal a obrátil sa. Od skladu k nám kráčala takmer identická dvojica, už boli skoro pri začiatku móla. Uvedomil som si, že sme sa ocitli v pasci, nemali sme kam ujsť.

Kemthorneov spokojný hlas to potvrdil: „No, tak týmto to končí, pán McKennon.“ Keď zbadal naše prekvapené výrazy, tak pokračoval: „Ak sa pýtate, ako došlo k tomuto zvratu, tak vedzte, že vás zradil váš výber spoločníkov.“ Kemthorne sa ani nesnažil skrývať škodoradosť.
Ciaran sa na mňa pozrel a mňa sa zrazu zmocnilo rozhorčenie. „Never mu, nič som mu nepovedal. A dal som si záležať, aby ma nikto nesledoval.“
„Vaša snaha obhájiť sa je dojemná, pán Caswell,“ prerušil ma Kemthorne, „ale aj zbytočná. Avšak pre pokoj vašej duši musím potvrdiť, skutočne som nemal na mysli vás.“
Keď tento krát pozrel Ciaran naňho, dodal: „Vybrali ste si zlého námorníka, pán McKennon. Keď sa roznieslo, že za vašu hlavu ponúkam odmenu, vyrátal si, že sa mu viac oplatí k zálohe, čo vzal od vás, pridať aj to, čo som ponúkal ja. Je to tak, peniaze vládnu.“ Jeho smiech vôbec nebol príjemný.
Keď sa dosmial, pokračoval. „Viete, bolo rozumné, že ste poslúchli starého Noonana, pán McKennon. Keby ste ostali zalezený v diere, hľadalo by sa mi vás ťažšie. Takže som vám vlastne vďačný, že ste mi to uľahčili.“
Keď spomenul Noonanove meno, Ciaran rozhorčene zvraštil obočie. „Čo ste mu urobili?“
„Čo som mu urobil?“ sarkasticky zopakoval Kemthorne. „To čo si zaslúžil. Ten naivný starý hlupák prišiel pred týždňom za mnou. Oznámiť mi, že niekto zneužíva výrobu diernych štítkov v mojej fabrike za nejakým podozrivým účelom.“ Nepríjemne sa zasmial. „Akoby sa v mojej fabrike niekedy mohlo stať niečo bez môjho súhlasu. Ale keď už prišiel, aspoň mi uľahčil prácu. Noonan bol odprataný. Natrvalo. Jediné čo ma mrzelo bolo, že tie prekliate štítky nemal pri sebe. A vy, pán McKennon, ste s nimi niekam zaliezli.“ Potom mu však z tváre zmizli všetky stopy veselia. „Dosť rečí. Máte niečo, čo chcem.“ Ja aj Ciaran sme sa mimovoľne pozreli na balíček, ktorý držal v rukách.
 „Prineste mi ten balík. A tých dvoch upracte do vody, “ dal Kemthorne pokyn svojim hrdlorezom.

Panika, ktorú som cítil, sa začala stupňovať. Dvojica chlapov z móla pomaly vykročila našim smerom. Obzrel som sa za seba, ale cestu späť na breh zastúpila druhá dvojica. Bojoval som s tým, aby sa mi neroztriasli kolená.  Ciaran sa však nemienil len tak ľahko vzdať. „No tak to skúste! Uvidíme, kto skončí vo vode!“ zvolal na nich vyzývavo. Škaredý úškrn, ktorý jeho slová vyvolali na ich tvárach, svedčil o tom, že si z jeho výzvy moc nerobili.

Náhle sa približujúca dvojica zastavila. Keď som sa pozrel za seba, pochopil som prečo. Spoza naukladaných debien zrazu vyšli tri neznáme postavy. Teda, pre mňa boli neznáme iba dve. Tretí bol Hickey. Opäť mal na sebe svoj klobúk a dlhý plášť. Jeho spoločníci mali krátke šedé kabáty vojenského strihu, nohavice s vreckom na ľavom stehne a vysoké topánky. Pri pravom stehne mal každý upevnené podivné kožené puzdro. Tvárili sa nezaujate. Vlasy mali ostrihané nakrátko a aj ich tváre vyzerali, že majú vojenský strih. Obaja mlčali, prehovoril Hickey.
„Myslím, že sme už počuli dosť. Pán Kemthorne, musím vás požiadať, aby ste išli s nami. Budete mať čo vysvetľovať.“
„Čo?“ nechápavo na neho hľadel. „Vy ste sa asi zbláznili. Čo ste vlastne zač?“
„Major Hickey. Tajná služba Jej veličenstva,“ odpovedal mu Hickey. Takže major tajnej služby. Na okamih ma napadlo, či som predsa len nespravil chybu, že som ho nepočúval.
Na Kemthornea to však dojem nespravilo. „A prečo by som vám mal hocičo vysvetľovať?“
„Pre začiatok, pred svedkami ste sa priznali k vražde kapitána Noonana.“ Starý Noonan bol kapitán? Panika začala pomaly ustupovať, nahradzovaná zvedavosťou. Celá táto situácia mi totiž začínala pripadať tak trochu neskutočná.
„A okrem toho, vaša továreň produkovala podozrivé a pravdepodobne nebezpečné dierne štítky,“ pokračoval Hickey.
Kemthorne v tej chvíli asi stratil trpezlivosť, lebo sa pozrel na svojich dvoch chlapov na začiatku móla a prikázal im: „Zbavte ma ich.“
Dvojica po pár momentoch váhania neisto zamierila k Hickeymu a jeho spoločníkom. Tí predstúpili pred majora, aby sa mohli stretnúť s Kemthorneovými ľuďmi. Nasledujúce udalosti sa zbehli tak rýchlo, až som mal problém si uvedomiť, čo sa presne stalo.

Svalovci sa rozbehli na Hickeyho ľudí, napriahnuc sa palicami k úderu. Prvý sa zahnal, ale jeho protivník len ustúpil o krok stranou a palica neškodne preletela popri ňom a narazila na zem. Vojak, už som nepochyboval o tom, že sú to vojaci, sa tak ocitol za hromotĺkovym chrbtom a bez váhania mu zozadu podkopol nohu, až sa ten zrútil na kolená. Potom pred neho predstúpil, chytil ho za hlavu a kolenom prudko vykopol dopredu. Chlap sa zrútil na zem ako vrece.

Druhý svalovec bol ešte neúspešnejší, nedostal sa ani k tomu, aby sa na druhého vojaka zahnal. Ten mu totiž vykročil naproti, jeho noha vyrazila vpred a zasiahla svalovca do žalúdka. Takto náhle zastavený chlap hlasno vydýchol. Kým však stihol čokoľvek spraviť, vojakova druhá noha ho zasiahla do rozkroku. Aj on sa zviezol na kolená, ramená zhrbené a hlava zohnutá. Vojak ho potom zopnutými rukami udrel päsťami po zátylku a poslal ho tiež k zemi v bezvedomí.

Obrátil som sa ku Kemthorneovi, čakajúc čo spraví. Ten chvíľu neveriaco hľadel na celú scénu, ale potom sa spamätal. Otočil sa a vyrazil smerom k priviazanému člnu. Vzduchom treskol výstrel a z móla pred jeho nohami odleteli triesky. To ho zastavilo. Keď som sa pozrel späť na Hickeyho, videl som, že v jeho ruke sa zjavila automatická pištoľ. Jeho spoločníci už v puzdier na stehnách vyťahovali krátke automatické karabíny. Hickey sa opäť ujal slova.
„Vy dvaja,“ ukázal hlavňou pištole na ostávajúcich Kemthorneových chlapov, „ste mi na nič. Ak teraz skočíte do vody, zabudnem, že ste tu boli.“ Oslovení nezaváhali ani na okamih. Dvojica hlasných šplechnutí potvrdila, že ponuku bezvýhradne prijali.
„A teraz ku vám, pán Kemthorne,“ obrátil sa nakoniec Hickey k nemu. „Urobte mi láskavosť a bez ďalších nezmyslov nasledujte týchto dvoch pánov.“ Vojaci, s karabínami nezáväzne mieriacimi k zemi, upreli na Kemthornea ľahostajné pohľady. Ten, po krátkom váhaní, taktiež splnil Hickeyho príkaz.

Keď Kemthornea odviedli, obrátil sa nakoniec Hickey aj ku mne a Ciaranovi.
„Pán McKennon, teraz by som vás chcel ja požiadať o ten balíček, ktorý zvierate v rukách.“
Ciaran sa najprv nechápavo pozeral striedavo na Hickeyho a na zabalené štítky, ktoré stále držal. Potom sa spamätal, pristúpil k nemu a podal mu ich. „Takže to celé už skončilo?“ opýtal sa.
„No, pre vás zrejme áno,“ odpovedal Hickey. „Ak stále chcete odcestovať, tak vám nikto brániť nebude. Aj keď si nemyslím, že ešte trvá dôvod pre vašu cestu.“ Na moment sa odmlčal a potom pokračoval. „Ale ak by ste mali záujem, mohol by som vám ponúknuť ešte jednu alternatívu.“
„Alternatívu?“ neisto sa spýtal Ciaran.
„Viete, kapitán Noonan vás už dlhú dobu sledoval. Chcel vám ponúknuť miesto v technickej divízii našej Služby. Videl vo vás veľký potenciál na talentovaného štítkara. Žiaľ, už nebude mať príležitosť s vami pracovať, ale jeho odporúčania budú zohľadnené. Ak máte záujem.“
„Štítkar? Pre Tajnú službu? Samozrejme, že mám záujem,“ vyhŕkol Ciaran nadšene. Potom sa náhle zháčil. „Ale čo bude s Benom?“
„S kým?“ nechápal Hickey.
„S Benom. S pánom Caswellom,“ spresnil Ciaran.
Hicekey sa na mňa pozrel a ja som sa zrazu cítil dosť hlúpo. „A čo môže pán Caswell ponúknuť?“ spýtal sa a ja som sa cítil ešte hlúpejšie. Čo som mohol ponúknuť?
„Ja... ja som dierovač. Viem robiť štítky,“ rozpačito som dokázal zo seba dostať.
„Keď ste teraz odviedli Kemthornea, bude Ben bez práce,“ nevzdával sa Ciaran. „Tak ho predsa nemôžeme nechať, veď mi pomáhal.“
„Oveľa viac by vám pomohol, ak by ma počúval, keď mal príležitosť,“ pobavene na to odpovedal Hickey. „Ale dobre. Nič nesľubujem, ale zistím, čo by sme preňho mohli spraviť. Nakoniec, nie je dôvod domnievať sa, že Kemthorne Automatics teraz prestane fungovať. Možno sa len zmení vedenie,“ dodal záhadne. Potom sa Hickey rozhliadol okolo seba. „Začína byť chladno a nevidím dôvod, prečo tu naďalej ostávať.“
Ani my sme žiaden dôvod nevideli a tak sme sa za ním vydali po móle späť na breh Shadwellskej nádrže.

= MaD =