Duša stroja III.

III.

Nasledujúce dni v práci mi tak trochu splývali. Na Ciaranovu neprítomnosť som si už začínal zvykať. Pohľad na jeho prázdne pracovisko ma síce stále znepokojoval, ale pomaly som to začal brať ako realitu. Moja nesústredenosť tiež ustúpila a aj keď som stále nedokázal pracovať na mojej bežnej úrovni, aspoň som dokázal obmedziť robenie chýb. Pohodu som však v práci nepociťoval. Naopak, začal som mať pocit, že ma stále niekto sleduje. Kemthorne sa so mnou síce už viac nestretol, ale mal som pocit, že okolo mňa stále sliedi Peck. Aj keď predtým do Dielne nestrčil nos aj celé mesiace, teraz tam bol každú chvíľu, tváriac sa, že tam má nejaké jednanie. V čase obeda som mal pocit, že v rade v kantíne stojí vždy len kúsok odo mňa a keď som si sadol k nejakému stolu, on sedel vždy niekde vedľa. Začal som mať pocit akoby ma z niečoho podozrievali, ale netušil som z čoho. Určite to súviselo s Ciaranovým zmiznutím, ale nech som si namáhal hlavu ako som chcel, nedokázal som prísť na to, čo by za tým celým mohlo byť.

V piatok ráno ma však čakalo prekvapenie. Keď som prišiel do šatne, zbadal som, že dvierka na Ciaranovej skrinke sú otvorené. V prvom momente som sa potešil, že sa konečne ukázal v práci. Ale nikde okolo skrinky som ho nevidel. Potom som si všimol, že zámka na dvierkach bola vylomená. A keď som k nej prišiel bližšie, neprekvapilo ma, že je prázdna. Toto však bola posledná kvapka. Nepokoj pomaly ustupoval odhodlaniu prísť na to, čo sa vlastne deje. A v tom momente ma aj napadlo, čo by som mal spraviť. Musel som si v duchu nadávať, že mi to trvalo tak dlho. Veď ja som nebol jediný z Kemthorne Automatics, s kým sa Ciaran stretával aj mimo práce. Ešte tu bol starý pán Noonan. August Noonan nepracoval v Dielni. Ani to nebol nejaký krtko, zahrabaný pod kopami papierov v učtárni. Nie, on bol štítkar. A nie len tak obyčajný. Noonan bol predák štítkarov. Napriek svojmu veku dokonca patril k tým najlepším, ktorý v Kemthorne robili. Mnoho mladších a ambicióznejších štítkarov sa od neho stále malo čo učiť.

Noonan ako jediný nezosmiešňoval Ciaranovu túžbu vypracovať sa na štítkara a snažil sa ho v jeho snahe podporovať a pomáhať mu. Často diskutovali o tej ktorej matici pre štítky, Ciaran za ním chodil, keď ho napadli nejaké zlepšenia alebo ak našiel niekde chybu. Ak by teda niekto mohol vedieť niečo o Ciaranovi, mal by to byť práve Noonan. V eufórii z tohto nápadu som sa vôbec nezamýšľal nad tým, prečo potom na pohovor Kemthorne pozval mňa. Rozhodol som sa, že počas obednej prestávky Noonana vyhľadám a pokúsim sa od neho zistiť, čo sa stalo s Ciaranom. S týmto mojím plánom odhodlanie definitívne nahradilo nepokoj a nervozitu. Do práce som sa pustil s novo nájdenou vervou a popri tom som sa nemohol dočkať obeda.

V momente, keď sa ozvala obedná siréna, som vstal od pracoviska a do kantíny som zamieril snáď ešte skôr, ako doznela. V rade pri výdajnom pulte som bol medzi prvými, ale napriek mojím skúmavým pohľadom som Noonana nikde nevidel. Ale malo to ďalší nečakaný dôsledok. Bol som taký rýchly, že som dokonca prekvapil aj môj otravný chvost, Pecka. Ten stál v rade ďaleko za mnou a podľa jeho kyslého výrazu v tvári som usúdil, že sa mu to ani najmenej nepozdáva. Vždy, keď som sa pozrel jeho smerom a naše pohľady sa stretli, rýchlo odvrátil hlavu, snažiac sa predstierať, že len normálne čaká v rade na obed. S jedlom som sa usadil tak, aby som mal výhľad na vchod do kantíny a aj na roh, kde sedávali štítkari. Ale Noonan sa neukazoval.

Jedlo som do seba nahádzal rýchlo. V podstate ma prekvapilo, že som bol vlastne dosť hladný, ale príliš som sa nezaoberal tým, čo jem. Peck sa usadil asi o tri stoly ďalej, ale pozornosť som nevenoval ani jemu. Po dojedení som náhlivo odniesol tácku do stojana a keďže Noonan sa na obede stále neukázal, opustil som kantínu. Kútikom oka som postrehol, ako Peck zápasí s dilemou, či nechať väčšinu svojho obeda nedojedenú alebo či ma nechať odísť. Vyhral zjavne hlad, pretože nakoniec ostal sedieť. Do štítkárskych štúdií sa dalo ísť jednak hlavným schodiskom z vestibulu, ale bola aj druhá cesta, užšie schodisko v rohu Dielne. Rozhodol som sa ísť tadiaľ, prišlo mi to menej nápadné. Dierovači, ak ich k tomu nikto nevyzval, nemali v hlavnej budove čo pohľadávať. Ako som už spomínal, v Kemthorne Automatics sa na spoločenský status kládol veľký dôraz. Schody končili dverami, ktoré viedli na širokú rovnú chodbu. V nej boli v pravidelných rozstupoch veľké a väčšinou otvorené dvere do jednotlivých štúdií. Toto územie bolo pre mňa neznáme, bol som tu iba niekoľko krát, vždy spolu s Ciaranom. Netušil som, kde presne mám Noonana hľadať a tak som si náhodne vybral jedny z otvorených dverí a vošiel som.

Za dverami bola priestranná presvetlená miestnosť, denné svetlo ju zalievalo cez obrovské okná. Po Dielni, kde boli len malé okná pod strechou a pracovalo sa pri svetle elektrických lámp, som sa cítil trochu oslepený. Rýchlo som zažmurkal, pokiaľ si moje oči na všetko to svetlo privykli a potom som sa rozhliadol okolo seba. Stáli tam tri stoly, všetky tak, aby na ne svetlo dopadalo priamo. Všetky mali na jednej strane stojan s veľkou rysovacou doskou, ale dve dosky boli sklopené a za stolmi nikto nestál. Ich majitelia boli zrejme na obede. Okrem rysovacej dosky bola na každom stole aj fréza, zmenšená verzia tých, s ktorými sa pracovalo aj v Dielni. Táto slúžila na výrobu matíc z hotových návrhov.

Pri treťom stole stál nižší chlap. Mal pruhovanú košeľu s vyhrnutými rukávmi, krátke tmavé kučeravé vlasy a okuliare v hrubom ráme, ktoré mu sedeli trochu nakrivo. Jednou rukou sa škrabal na temene a druhou, v ktorej držal ceruzku, niečo upravoval na rysovacej doske. Zdalo sa, že si ma sprvu ani nevšímal. Chvíľu som stál a čakal kým sa mi bude venovať. Keď však nejavil známky toho, že by to mal v pláne, odkašľal som si, aby som na seba upútal jeho pozornosť. Podarilo sa, uprel na mňa podráždený pohľad. Keď zbadal môj pracovný plášť, ktorý ma identifikoval ako človeka z Dielne, netrpezlivo a trochu nadradene sa opýtal: „No čo je? Nevidíte, že tu mám prácu?“
„Prepáčte, nechcel som vyrušovať,“ pokúsil som sa začať zmierlivo.
„No tak nevyrušujte a choďte si po svojom,“ odvrkol, opäť sa obrátil k doske a ja som preňho prestal existovať.
„Hľadám pána Noonana,“ nedal som sa odbiť.
Štítkar rezignovane zakrútil hlavou, odložil ceruzku a otočil sa späť ku mne.
„Koho hľadáte?“ opýtal sa, akoby ma predtým riadne nepočul.
„Pána Augusta Noonana,“ odpovedal som trpezlivo.
„Starého Noonana? No, tak to ste prišli neskoro,“ zasmial sa s podivným výrazom v tvári.
„Išiel už dnes domov?“ spýtal som sa sklamane.
„Dnes domov? Nie,“ opäť sa podivne zasmial. „August Noonan je už na lepšom a pochybujem, že si niekedy na tento bodrel spomenie.“
Asi som sa zatváril nechápavo, lebo štítkar nakoniec s povzdychom pokračoval: „V pondelok nám Kemthorne oznámil, že Noonan zdedil nejaké majetky niekde v západnom Walese a že s okamžitou platnosťou rezignoval, aby sa mohol odsťahovať na svoje nové vidiecke sídlo,“ štítkar pri tých slovách vyzeral, akoby si chcel znechutene odpľuť. „Šťastlivý bastard, ak by sa niekto zaujímal o môj názor. Ani sa neobťažoval prísť sa rozlúčiť. A navyše na jeho miesto povýšili toho pätolízača Kenwarda. Akoby nebol nikto vhodnejší. Ale bola to vlastne moja vina, očakávať, že na povýšenie stačí byť najlepší vo svojej práci a ignorovať lezenie Kemthorneovi do...“ namiesto dokončenia vety len znechutene mávol rukou. Na chvíľu v miestnosti zavládlo rozpačité ticho, ktoré napokon opäť prerušil štítkar.
„Pomôžem vám ešte s niečím?“ V jeho hlase bolo cítiť, že sa pýta len zo zdvorilosti a žiadnu skutočnú pomoc v úmysle nemá.
Preto som len zakrútil odmietavo hlavou a poďakoval sa mu: „Vďaka za váš čas, to bolo všetko. Prajem vám pekný zvyšok dňa,“ dodal som zdvorilo.
„Na tvoj pekný deň sa môžem zvysoka...“ opäť nechal vetu nedokončenú a obrátil sa späť k svojej doske.
Ja som už nemal ďalej čo na poschodí robiť a s miernou rezignáciou som sa vrátil späť dole do Dielne. Stihol som to akurát včas keď siréna ohlásila koniec prestávky. Zvyšok dňa som strávil v myšlienkach na to, čo ďalej. Asi by stálo za pokus ísť sa pozrieť k Ciaranovi domov, ale na nešťastie som nevedel, kde presne býva. Po siréne, ohlasujúcej koniec zmeny, som zamieril preč z práce s pocitom neúspechu.

Keď som vykročil na ulicu, ovanul ma poryv studeného októbrového vetra. Strčil som ruky do vreciek kabáta, hlavu skrčil medzi ramená a zahĺbený do vlastných chmúrnych myšlienok vyrazil som smerom ku stanici podzemnej železnice. Nevšímal som si okoloidúcich, väčšinou ľudí z Kemthorne, idúcich tým istým smerom, ako ja. Tak isto som si nevšimol ani malého chlapca, ktorý sa mi priplietol pod nohy. Až keď mi zaťahal za kabát, pozrel som sa dole a prekvapene zastal. Chlapec mohol mať tak desať rokov a vyzeral ako jedno z tých nezaopatrených detí bez rodičov, ktoré sa potulujú po uliciach a žobrú. Topánky mal zodrané, obnosené plátenné nohavice vytŕčali spod špinavého kabáta posiateho záplatami. Kabát bol určený asi pre dospelého, pretože jeho spodok mal odrezaný a konce rukávov vyhrnuté. Na hlave chlapcovi sedela čiapka, ktorá taktiež pôvodne patrila asi niekomu oveľa väčšiemu. Z pod čiapky trčali špinavé a mastné svetlé vlasy. Chlapcova tvár bola zafúľaná, ale oči, ktoré z nej na mňa hľadeli, boli plné života, bez stopy rezignácie, ktorá bývala tak často badať u jemu podobných. Z nosa mu kvapkalo a tak si ho podchvíľou utieral do rukáva kabátu.
„Čo chceš?“ nevraživo som ho v prvom momente okríkol. „Nevidíš, že sa ponáhľam?“
„Vidím, pane,“ prikývol hlavou až sa mu čapica zosunula do očí. Napravil si ju a pokračoval: „Nepadlo by vám dobre zastaviť sa niekde na večeru cestou z práce?“
To by mi síce dobre určite padlo, ale nevidel som dôvod, prečo by som to mal preberať s nejakým otrhaným deckom na ulici. „Moja večera ťa nemusí trápiť,“ odvrkol som mu.
„Ale U Tresky a kotvy majú nového kuchára,“ nedal sa malý odbiť. „A pán Ben by si tam určite pochutil,“ dodal s vážnym výrazom v tvári, akoby mi práve prezradil nejaké veľké tajomstvo.
V tom momente som sa zarazil. „Tresku a kotvu“ som z počutia poznal. Ciaran tú krčmu spomínal, vraj to bola nejaká prístavná putika, kde ale napodiv dobre varili. Viac krát sme sa bavili, že tam skočíme, ale nakoniec sme vždy ostali verní „Mosadznému sudu“. A to meno. Ciaran ma volal Ben, moje celé meno, Reuben, mu prišlo príliš snobské a panské. Mohla to byť náhoda? Alebo sa mi takto Ciaran snažil poslať správu?
„No, porozmýšľam nad tým,“ odpovedal som napokon chlapcovi a opäť som vykročil smerom k stanici.
Ďalšie zaťahanie za kabát ma znovu zastavilo. Samozrejme to bol ten malý. Tento krát nepovedal nič, len predo mňa natiahol ruku s otvorenou dlaňou. Pochopil som a s povzdychom som siahol do vrecka pre pár drobných. Keď sa mu drobná päsť zovrela okolo tých pár pencí, ktoré som našiel, s úsmevom sa rozbehol preč. Po pár krokoch však zastavil a ešte na mňa zakričal: „A povedzte, že vás posiela Malý Jacob, dostanete najlepší stôl.“ S týmito slovami zmizol niekde v bočnej uličke.

Zvyšok cesty na stanicu som prešiel tak nejako automaticky, nevnímajúc nič okrem mojich vlastných myšlienok. Čím viac som o tom stretnutí s Malým Jacobom rozmýšľal, tým som si bol istejší, že to je Ciaranov odkaz. Zjavne chcel, aby som išiel do „Tresky a kotvy“. Možno mi tam nechal nejakú správu alebo sa tam so mnou chcel stretnúť. Keď som nastúpil na vlak, bol som už rozhodnutý ísť vyskúšať toho nového kuchára.

Musel som sa odviezť o jednu zastávku za stanicu Shadwell, až k Západoindickým dokom. Keď som vystúpil a vyšiel na ulicu, ovanul ma chlad. Vietor sem od Temže privieval studenú riečnu vlhkosť. Dlažobné kocky na chodníkoch boli klzké a okolo členkov sa mi omotávali chumáče hmly. Hoci som nebol až tak ďaleko od Brook Street, cítil som sa zrazu, ako by som bol v inom meste.  Od rieky a z dokov sem vanul zápach zatuchliny, riečneho bahna, rybiny a dechtu. Do toho sa miešali jemné náznaky exotickejších vôní tovarov, ktoré tu vykladali a skladovali.

Väčšina ľudí, ktorých som na ulici míňal, boli námorníci z posádok lodí ukotvených v dokoch. Ich hrubé vlnené svetre a pletené čapice boli cítiť morskou soľou. Pomedzi nich sa obšmietali pochybní šmelinári, snažiaci sa im predať množstvo harabúrd, ktorých mali plné vozíky, pulty či vrecká kabátov. Bolo vidieť aj nemálo žien vo vyzývavých šatách a s výrazným líčením, čo prezrádzalo ich profesiu rovnako spoľahlivo ako skutočnosť, že sa v tejto časti mesta večer vôbec pohybovali. Koketne sa chichotajúc a žmurkajúc snažili sa zaujať okoloidúcich námorníkov a tie úspešnejšie si svojich zákazníkov odvádzali niekam do súkromia. Strážnikov Scotland yardu tu bolo vídať len zriedkavo a so šťastím. Preto sa o bezpečnosť dokov, skladov a občas aj ulíc v ich blízkosti starali ochrankári, najímaní lodnými spoločnosťami a majiteľmi skladov. Väčšinou to boli urastení hromotĺci s brutálnymi tvárami, ktorí desili snáď viac ako tí, pred ktorými by mali ochraňovať.

A ešte jeden typ ľudí nemohol nikdy chýbať na ulici plnej námorníkov. Boli to verbovači do Kráľovského námorníctva. Aj ten večer som jedného zbadal. Mladý dôstojník v upravenej uniforme poručíka kráčal po chodníku, sprevádzaný dvojicou námorníkov, ktorí mali cez plecia prevesené karabíny. Poručík sa snažil tváriť sebavedomo, ale občas mu unikol nervózny pohľad, jeho spoločníci sa zase tvárili znudene a bolo vidieť, že radšej by robili spoločnosť niektorej zo slečien, ponúkajúcich svoje služby. Keď som túto skupinu zbadal, podvedome som prešiel na druhú stranu ulice. Síce časy, keď sa neopatrný chlap po prehýrenej noci v prístavnej ulici prebudil na lodi plaviacej sa do Indického oceánu a zistil, že sa na desať rokov upísal Námorníctvu boli už dávno minulosťou, nepríjemný pocit z verbovačov však ostával.

Našťastie som nemusel ísť ďaleko. Po King Street som prešiel na Penny Fields. „Treska a kotva“ sa nachádzala v čiastočne podpivničenom prízemí jednej z budov na jej začiatku. Malé okná, z ktorých vychádzalo mihotavé oranžové svetlo, boli tesne nad chodníkom a do krčmy sa schádzalo úzkym strmým schodiskom. Vošiel som do miestnosti, kde panovalo prítmie. Olejové lampy na stoloch len s ťažkosťami zaháňali tmu a cez okná tesne pod stropom by nemohlo dnu prúdiť dosť svetla ani počas jasného slnečného dňa, nieto ešte počas októbrového večera. Zápach spáleného oleja z lámp sa miešal so zápachom rybaciny, piva, ale aj morskej soli a potu. Všetky stoly, ktoré som videl, boli plné. Väčšinu zákazníkov tvorili námorníci, občas so ženskou spoločnosťou, sem tam bolo vidieť aj pouličných obchodníkov, ktorí si sem prišli oddýchnuť a minúť zarobené peniaze. Alebo, ako v prípade jedného, ktorý sa snažil obchádzať stoly so svojím prenosným pultíkom, zarobiť nejaké.

Chvíľu som v tom ľudskom zmätku neisto postával a potom som pristavil telnatú servírku, ktorá práve išla okolo. Mala dlhé plavé vlasy, na tvári znudený výraz a jej špinavá blúzka len horko-ťažko držala zapnutá na jej ohromných prednostiach. Trochu zlomyseľne ma napadlo, že práve tieto prednosti boli dôvod, prečo ju zamestnali práve v takomto podniku.
„Prepáčte, môžem vás vyrušiť?“ oslovil som ju.
„No čo je?“ odvrkla mi netrpezlivo. „Nevidíte, že mám robotu?“ Hlas mala hrubý a tak akosi vulgárny. Bolo jasné, že kvôli jej príjemnej osobnosti ju teda určite nezamestnali.
„Dnes mi bolo odporučené, aby som sa tu zastavil na večeru,“ prekonal som rozčarovanie z jej prístupu a zameral sa na to, kvôli čomu som vlastne prišiel. „Odporučil mi to Malý Jacob,“ dodal som po chvíli, keď som videl, že moje slová nepriniesli žiaden účinok.
„Tak vás posiela ten malý zasran? Ste mali hneď povedať.“ Že by jej slová sprevádzala aj nejaká zmena vystupovania, to sa povedať nedalo. „Máte rezervovanú tam strednú kóju,“ ukázala rukou k jednej zo stien miestnosti. Až vtedy som si uvedomil, že tam je trojica tmavých kabínok, stojacich bokom od ostatných stoloch. Bez poďakovania som zamieril do strednej z nich.

V kóji sa nachádzal len podlhovastý stôl, pri ňom dve lavice, za ktorými už boli len steny z drevených dosiek, ktoré ju oddeľovali od susedných kójí. Na stole, ani nad ním nebola žiadna lampa. Jediné svetlo, ktoré ako tak dopadalo dnu, bolo z lámp vo zvyšku miestnosti. Posadil som sa na jednu z lavíc a neisto čakal, čo bude ďalej. Ruch, ktorý panoval okolo, som vnímal tak akosi vzdialene, akoby to bolo úplné iné miesto. Z tohto stavu ma vyrušila tá blonďavá, znudene sa tváriaca servírka, ktorá nehlučne pristúpila ku stolu.
„Tak čo to bude?“ opýtala sa.
„Vraj máte nového kuchára, tak som prišiel na večeru,“ odpovedal som jej a tentoraz som sa ani ja nesnažil o to, pôsobiť prívetivo.
„Dnes máme pečenú makrelu so šalátom.“ Servírka to oznámila takým tónom, že ma takmer pripravila o chuť do jedla. Ale hlad sa už začal hlásiť, takže som sa rozhodol to prehliadnuť.
„Môže byť. A k tomu jedno pivo,“ objednal som si.
Pivo prišlo ako prvé a kým som dostal jedlo, polka pohára už bola vypitá. Pečená makrela vyzerala a voňala skutočne dobre. Šalát bol čerstvý a poliaty akousi kyslastou omáčkou. K tomu dva krajce čerstvého chleba. Kuchár skutočne podniku hanbu nerobil. Pomaly som sa pustil do jedla a pritom ma napadlo, či som to celé nepochopil zle. Čo ak to skutočne bol len nejaký platený nadháňač zákazníkov a na mňa natrafil len náhodou? Síce bolo priveľa náznakov, že to náhoda nebola, ale sedel som tam už hodnú chvíľu a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa malo udiať niečo iné, ako že sa navečeriam a pôjdem domov.

= MaD =