Duša stroja II.

II.

Dielňa bola vlastne obrovská hala, ktorá mala na podlahe postavené asi polmetrové pódium. Na tomto pódiu boli v desiatich radoch rozostavané pracoviská dierovačov. Pod pódiom sa skrýval systém potrubnej pošty. Tadiaľ sa na každé pracovisko rozposielali matice a tadiaľ tiež dierovači následne posielali dokončené várky štítkov. Štítkov existovali dva druhy. Tie bežnejšie boli užívateľské štítky. Vyrábali sa najmä z pevného kartónu, ale občas sme robili aj prémiové rady z dreva. Užívateľské štítky slúžili pre majiteľov automatronov. Vložením príslušného štítku zadávali užívatelia svojím automatronom príkazy. Zriedkavejšie boli základové štítky. Tieto sa vyrábali z kovu, najčastejšie z mosadze, občas aj z medi alebo iných drahších kovov. Pamätám si jednu exkluzívnu zákazku, keď niekoľko z nás vyrábalo obmedzenú sériu základových štítkov zo zlata. Základové štítky boli napevno zabudované v automatronoch a predstavovali základnú sadu príkazov, ktoré im umožňovali fungovať. Ciaran občas tvrdil, že základové štítky sú dušou automatronov. Niekedy to s tým svojím nadšením asi trochu preháňal.


Každý dierovač mal na pracovisku dva stroje. Jednu frézu na základné štítky a potom vyrezávačku na užívateľské. Samotná práca potom spočívala v tom, že sa najprv podľa matice nastavili frézovacie alebo vyrezávacie hlavice. Potom sa urobil referenčný štítok, ktorý sa porovnal s maticou. Ak bola úplná zhoda, mohla sa začať vyrábať produkčná várka. Samozrejme, každý vyrobený štítok sa musel skontrolovať oproti referenčnému štítku, pre prípad, že by došlo k rozladeniu hlavíc. V prípade, že sa tak stalo, museli sa opäť nastaviť podľa matice. Po naplnení zásobníka na produkčnú várku sa tento poslal potrubnou poštou preč a na pracovisko prišiel na miesto neho zásobník s prázdnymi štítkami. Ak bolo potrebné zmeniť výrobu, tak prišla aj nová matica.
Ten deň som mal pocit, že sa pracovná zmena neskutočne tiahla. Snažil som sa sústrediť na svoju robotu, ale pohľad na prázdnu stoličku pri Ciaranovom pracovisku ma z nejakého dôvodu znepokojoval. Keď siréna oznámila obednú prestávku, vydal som sa s ostatnými do kantíny skôr zo zvyku ako kvôli hladu. V rade pred výdajným okienkom som stál mlčky, zahĺbený vo vlastných myšlienkach, tácku som neprítomne posúval po pulte. Na občasnú snahu chlapov v rade blízko mňa o rozhovor som reagoval nezúčastnene a jednoslabične. S jedlom na tácke som sa usadil k prvému stolu pri ktorom bolo voľné miesto. Obed som skôr len rozbabral, ani som si neuvedomoval, čo mám na tanieri. Nakoniec som vstal a polo zjedenú porciu odniesol do stojanu s použitým riadom. Aj keď ešte nebol koniec prestávky, zamieril som späť do Dielne.


Kým som sa však k nej dostal, zatavil ma na chodbe nízky muž. Hlavu, na ktorej mal trochu vyplašený výraz, mu pokrývali rednúce tmavé vlasy. Jeho lacné sako bolo mierne obnosené, vyplašený výraz sa snažil maskovať dôležitým tónom hlasu. Bol to Peck, pracoval v kancelárii riaditeľa ako osobný poskok riaditeľovho osobného poskoka.
„Caswell,“ oslovil ma. „Máte sa okamžite dostaviť za pánom Kemthorneom.“ Hlas mu znel povýšenecky, ale tón mu občas preskakoval a odhaľoval tak jeho skrývanú nervozitu.
„Ja? A prečo?“ prekvapilo ma to natoľko, že ma to vytrhlo z apatie kam ma dostala moja ponurá nálada. Nedá sa však povedať, že by mi to náladu dvihlo. Pán najväčší si nezvykol volávať k sebe obyčajného dierovača. A ak sa to niekedy stalo, málokedy to bolo pre dotyčného niečo pozitívne.
„Neviem, čo ste pobabrali,“ odpovedal Peck. „Ale niečo iste áno, keď vás volajú,“ dodal škodoradostne.
Zakrútil som hlavou nevenujúc posledným Peckovym slovám pozornosť a namiesto do Dielne som zamieril na opačnú stranu. Prešiel som cez miestnosť, kde pri dlhých radoch stolov sedeli účtovníci a predajní referenti, až do vestibulu hlavnej budovy k mohutnému schodisku. Vyšiel som na prvé poschodie, kde sa nachádzali štúdiá štítkarov a potom ešte o poschodie vyššie, kde boli kancelárie vedenia. Druhé poschodie pôsobilo ako z iného sveta. Podlahy pokrýval drahý perzský koberec, zo stien obložených mahagónom kde tu viseli obrazy v hrubých pozlátených rámoch. Chodby boli tmavé, svetlo z okien na ich koncoch ledva rozptyľovalo prítmie, ktoré tam panovalo a tak mu pomáhali malé elektrické lampy na stenách. Ťažké vyrezávané dvere vedúce do kancelárie pána Kemthornea sa nedali prehliadnuť. Zaklopal som a vošiel.


Kancelária za dverami ma ohúrila. Bola jednoznačne väčšia, než moja izba v Langdon Lodge. Hrubý a mäkký koberec z dlhých vlákien tlmil moje kroky a aj zvuky v miestnosti. Cez okno sem prenikalo dostatok svetla, aby som mohol obdivovať luxusný nábytok so zlatým kovaním. Pri okne stál stôl, ktorý veľkosťou mohol konkurovať mojej posteli. Ťažká mramorová doska spočívala na bohato zdobených nohách. Za stolom však na moje prekvapenie nesedel pán Kemthorne. Namiesto neho som tam zbadal mladú, elegantne oblečenú a vkusne upravenú ženu. Plavé vlasy mala natočené do veľkých vĺn, mihalnice zdôraznené čiernou farbou a na perách jasne červený rúž. V tej chvíli som si uvedomil, že nie som v jeho kancelárii, ale asi iba v kancelárii jeho sekretárky. Prekvapene som ostal stáť. Žena za stolom sa na mňa pozrela a v nevyrieknutej otázke nadvihla obočie.
„Dobrý deň. Volám sa Caswell, mal som sa dostaviť za pánom Kemthorneom,“ povedal som hlasom zachrípnutým rozpakmi.
Ona namiesto odpovede ku mne len natiahla ruku so vztýčeným ukazovákom, aby mi dala najavo, že mám čakať. Potom z drevenej debničky v rohu stola vzala kovovú misku pripojenú k hrubému káblu a potočila malou kľukou, ktorú malo zariadenie na boku. Na debničke sa rozsvietilo červené svetielko a z mriežky, ktorá bola na jej vrchu sa ozval praskaním prerušovaný hlas:
„Áno, slečna Bennettová?“
„Je tu pán Caswell, ako ste žiadali,“ odpovedala Bennettová do misky držiacej v ruke, z ktorej sa tým pádom vykľul mikrofón domáceho telefónu.
„Nech ide ďalej,“ zaznel autoritatívny hlas, ktorému na sile neubralo ani statické praskanie.
„Rozumiem, pane,“ potvrdila sekretárka. Ako odpoveď svetlo na debničke zhaslo a praskanie stíchlo.
Bennettová vrátila mikrofón na jeho miesto a pozrela sa na mňa.
„Pán Kemthorne vás očakáva, môžete ísť ďalej,“ povedala a ukázala rukou na druhé dvere v miestnosti, ktoré som predtým prehliadol. Boli umne zapracované do obloženia stien, aby pôsobili čo najnenápadnejšie.


To, že miestnosť za týmito dverami bola ešte väčšia a luxusnejšia, ma už neprekvapilo. Drahý koberec, elegantný nábytok, niekoľko vkusných obrazov a výstavných kúskov porcelánu, to všetko dotváralo atmosféru bohatstva a luxusu. V jednom rohu stál nízky stolík obklopený štvoricou hlbokých kožených kresiel a na stolíku stála fľaša z brúseného skla. Okná boli do polovice zakryté ťažkými závesmi a pod oknami stál stôl. Ten stôl pôsobil ako drahšia a vznešenejšia verzia toho, za ktorým sedela slečna Bennettová. Za stolom už tento krát sedel pán Kemthorne. Oblečenú mal žiarivo bielu košeľu, ozdobenú dvojicou zlatých manžetových gombíkov a čiernu hodvábnu vestu. V ruke držal pohár v ktorom mal akýsi priezračný nápoj. Asi gin, napadlo ma. Čierne vlasy sa mu leskli olejom, na svojej dlhej tvári mal prívetivý výraz, s ktorým však ostro kontrastoval pohľad jeho sivých očí. Bol to pohľad chladný, pohľad dravca premeriavajúceho si korisť. Zadíval sa mi do očí a jemným hlasom povedal: „Pán Caswell, som rád, že ste si našli čas zastaviť sa. Posaďte sa,“ a rukou s pohárom ukázal na dvojicu čalúnených stoličiek, stojacich pred stolom.
Musel som sa snažiť, aby som premohol triašku, ktorá sa ma začala zmocňovať, keď mi uprel svoj pohľad do očí. Pristúpil som k stoličkám a na jednu z nich som si opatrne sadol, pociťujúc absurdnú obavu, aby som nezašpinil čalúnenie.
„Ďakujem, pán Kemthorne,“ odpovedal som mu, keď som sa usadil.
Kemthorne blahosklonne pokýval hlavou a zo stola zdvihol nejakú zložku papierov. Otvoril ju a zatiaľ čo si odpil ginu, niečo v nej čítal. Napokon sa opäť pozrel na mňa.
„Takže pán Reuben Caswell, dierovač, tretia pracovná skupina. Robíte u nás už tri roky, podľa vyjadrenia vášho skupinového predáka ste zodpovedný a svedomitý pracovník. Chybovosť je v norme,“ na okamih sa odmlčal a opäť pozrel do zložky, potom pokračoval, „správanie bezproblémové, bez konfliktov. Patríte k zdravému jadru, na ktorom Kemthorne Automatics stavia svoj úspech.“ Keď dohovoril, na tvári mu zahral náznak úsmevu.
Ostal som na moment v rozpakoch, nečakal som takúto chválu. „Ďakujem, pane,“ odpovedal som napokon.
„Predpokladám, že poznáte pána McKennona,“ pokračoval potom Kemthorne. Nebola to otázka, bolo to konštatovanie.
„Áno, pane. Ciaran pracuje v mojej skupine, má pracovisko vedľa mňa,“ potvrdil som. Môj nepokoj opätovne narástol, keď sa rozhovor takto náhle stočil na môjho kamaráta.
„A ako veľmi dobre ho poznáte?“ Kemthorneov hlas už stratil úvodnú prívetivosť, teraz znel tak autoritatívne, ako som predtým počul v kancelárii sekretárky.
„Sme kolegovia a občas po práci skočíme do krčmy na pivo,“ odpovedal som, uvedomujúc si, že sa mi do hlasu vkradla neistota. Z nejakého dôvodu som nadobudol pocit, že by som bol radšej, ak by Kemthorne nevedel aký dobrí kamaráti sme s Ciaranom.
Kemthorne zamyslene prikývol hlavou, akoby takú odpoveď čakal. Potom pokračoval: „A kedy ste Ciarana videli naposledy?“
„V sobotu, po práci,“ povedal som opatrne. Nechcel som Ciaranovi spôsobiť nejaké problémy ak by som prezradil, že v ten deň neprišiel do roboty.
„V sobotu? Hmmm,“ Kemthorne sa zamyslene poškrabal na brade a opäť si odpil si ginu. „A nezdal sa vám pán McKennon nejaký zvláštny, nepôsobil dojmom, že má starosti, že ho niečo trápi?“
„Nie, pane. Nič také.“ Celá táto záležitosť mi začala pripadať mimoriadne podozrivá.
„A dnes ste ho nevideli?“ pokračoval Kemthorne.
„Nie, pane. Dnes som ho nevidel,“ musel som priznať. „Nie je v práci.“
„Áno, viem.“ Potom sa mi Kemthorne zadíval priamo do očí. „Ak by ste ho videli alebo sa s ním stretli, dali by ste mi vedieť, však?“
Otázka ma zaskočila. Zaznel v nej akýsi osteň zle skrývanej vyhrážky. Chcel som odpovedať, ale hlas som mal zrazu zachrípnutý a musel som si najprv odkašľať. „Á... áno, pane. Dal... dal by som vám vedieť.“
„Výborne, pán Caswell.“ Kemthorne sa oprel, dopil pohár, na tvári mal opäť ten náznak úsmevu a hlas mu znel príjemne ako na začiatku. „Odvádzate dobrú prácu. Pokračujte v tom a uvidíte, že vás v Kemthorne Automatics čaká svetlá budúcnosť. To je všetko. Môžete sa vrátiť do práce, už tak musí vaša skupina robiť aj za pána McKennona, tak nech neuberáme ďalšiu pracovnú silu.“
„Áno, pane. Samozrejme, pane,“ vyhŕkol som a náhlivo opustil miestnosť.
Cez kanceláriu sekretárky som prešiel bez jediného slova a až idúc po schodoch dolu som sa trochu upokojil. Vedel som, že zvyšok dňa sa mi na prácu bude len ťažko sústrediť.


Zvyšok pracovného dňa sa mi neskutočne tiahol. Práca mi zrazu išla ťažko, štítky akoby mi vyskakovali z vyrezávačky, lámali sa a celkovo som podával výkony ako neskúsený učeň. A vždy, keď som sa pozrel smerom k Ciaranovej prázdnej stoličke, musel som premáhať nervózny tras. Bolo to asi skôr náhodou, ako zručnosťou, že som si v tom stave neurobil dieru do ruky. Záverečná siréna zmeny bola pre mňa vykúpením. Nechcel som ani myslieť na to, koľko chybných kusov som poslal v hotových várkach štítkov a koľko mi za to zrazia zo mzdy. Cestou do šatne a potom von a cez bránu som sa mohol nechať viesť davom a na chvíľu utiecť pred znepokojivými myšlienkami, ktoré ma trápili celú poobednú zmenu. Jediné čo som chcel bolo vrátiť sa domov a zaliezť do postele. Cestou podzemným vlakom som si to však premyslel a zmenil som názor. Vystúpil som o dve zastávky skôr a zamieril do Mile End Town, na Preston Street. Tu sa nachádzal „Mosadzný sud“, krčma, ktorú do ktorej sme s Ciaranom zvykli chodiť. Veľmi som tomu neveril, ale čo ak by tam Ciaran predsa len bol?


Aj keď bol pondelok večer, „Mosadzný sud“ bol celkom plný. Štrnganie pohárov sa miesilo s hlasnou vravou a smiechom. Spev ešte nebolo počuť, ale zo skúsenosti som vedel, že za pár hodín príde aj na ten. Vzduchom sa niesli obláčiky tabakového dymu a miesili sa s pachom piva a ginu. Kývol som na pozdrav niekoľkým chlapom, ktorí tu boli pravidelnými zákazníkmi a pomedzi stoly som prešiel k baru. Počas toho som sa snažil pohľadom nájsť Ciarana, ale nevidel som ho pri žiadnom zo stolov. To ešte nemuselo nič znamenať, keďže mihotavé elektrické lampy visiace zo stropu prítmie rozptyľovali len veľmi neochotne. Nechcel som však pôsobiť podozrivo tým, že by som prezeral tmavé kúty. Preto som sa uspokojil s tým, že som si našiel miesto pri barovom pulte. Kývol som na barmana a majiteľa v jednej osobe, bradatého Íra, ktorého ryšavé vlasy a veľké brucho dali krčme jej názov. Červenú károvanú košeľu mal zastrčenú do zamastenej a fľakatej zástery. Ľavé ucho mu zdobila zlatá náušnica a keď niekedy nemal zapnuté všetky gombíky na košeli, bolo vidieť farebné tetovanie, ktoré mu pokrývalo hruď. To všetko potvrdzovalo reči, že predtým, ako zakotvil na Preston Street, bol námorníkom.


Keď na pult predo mňa postavil pintu piva, podal som mu štyri pence a s pohárom v ruke sa obrátil späť do miestnosti. Napil som sa a pohľadom som opäť začal pátrať medzi prítomnými, či tam nezazriem Ciarana. Ukázalo sa to márne. Keď som si už začal myslieť, že dopijem pivo a predsa len sa vrátim domov, pristavil sa pri mne neznámy muž. Mal ostro rezanú hladko oholenú tvár, plavé vlasy a modré oči, ktoré si ma pozorne premeriavali. Nikdy predtým so ho nevidel. Jeho tvár v tomto prostredí pôsobila tak trošku nepatrične, ale nedokázal som ho nikam zaradiť. Ani podľa oblečenia, lebo okrem dlhého tmavého plášťa a klobúka som už viac podrobností nemohol vidieť.
„Ste pán Caswell?“ oslovil ma náhle. Hlas mal kultivovaný, čo ho ešte viac odlišovalo od bežných hostí „Mosadzného sudu“.
„Prepáčte, prepočul som vaše meno,“ odpovedal som tónom, ktorý mu mal naznačiť, že o tento rozhovor nestojím.
„Prepáčte, bolo to odo mňa nezdvorilé,“ povedal s prikývnutím. „Moje meno je Cole Hickey. Mám tu česť s pánom Caswellom?“ Zdalo sa, že Hickey nemal v pláne nechať sa odbiť.
„Áno, máte. Môžem vám pomôcť?“ Tón môjho hlasu ostával rezervovaný.
„V to dúfam.“ Hickey ani náznakom nedal najavo, že postrehol moju nevôľu z jeho prítomnosti. „Ide o pána McKennona.“
Keď to povedal, bolo to pre mňa ako rana päsťou. Začínal som si byť čoraz istejší, že Ciaran sa zaplietol do niečoho nepríjemného. „A čo by ste s pánom McKennonom chceli?“ odpovedal som nakoniec otázkou po chvíľke váhania.
„No, určite viete, že sa vynorili určité otázky ohľadom aktuálneho miesta pobytu pána McKennona,“ začal Hickey s úsmevom. „A mňa by zaujímalo, či by ste nevedeli vniesť do tejto otázky trochu svetla.“
„Hickey, viete čo?“ Toto ma trošku urazilo. Najprv ma spovedajú v práci a potom za mnou ešte pošlú nejakého poskoka, aby ma sledoval aj vo voľnom čase? „Odkážte Kemthorneovi, že čo som mu povedal poobede platí. Nevidel som McKennona už od soboty. A ak by som ho náhodou aj stretol, tak začínam pochybovať o tom, že by som to niekomu vešal na nos.“ A podráždene som sa napil piva.
„Nie, zle ste ma pochopili,“ povedal Hickey zmierlivo. „Neposiela ma pán Kemthorne.“
„A kto teda?“ dožadoval som sa vedieť, stále nepriateľsky.
„Jeden spoločný známy mňa a pána McKennona,“ vysvetľoval môj neželaný spoločník s úsmevom. „Znepokojilo ho, že pán McKennon o sebe už niekoľko dní nedal nič vedieť a požiadal ma, aby som sa pokúsil niečo zistiť. A preto som vás tu takto prepadol, za čo sa samozrejme ospravedlňujem.“ Hickey pri týchto slová ospravedlňujúco roztiahol ruky.
Moje podráždenie síce po tomto vysvetlení trochu ustúpilo, stále ma však úplne neopustilo. Napriek tomu, keď som odpovedal, snažil som sa nepriateľstvo v hlase tlmiť. „No, musím vás sklamať. Neviem vám pomôcť. Ako som už spomenul, Ciarana som nevidel od soboty.“ Odpil som si z piva, nedopitý pohár položil na pult a pokračoval som: „A teraz ma musíte ospravedlniť. Mám za sebou náročný deň a potrebujem sa ísť vyspať.“
Nečakal som na Hickeyho odpoveď a náhlivo som sa pomedzi stoly vydal k východu. Zdalo sa mi, že počujem ako mi ďakuje za môj čas, ale nevenoval som mu pozornosť. Celá tá zastávka v krčme bola veľký omyl a jediný spôsob ako ho napraviť sa mi javilo poponáhľať sa domov a skutočne zaľahnúť do postele.

= MaD =