pondělí 1. června 2015

Duša stroja I.

I.

Vtieravý a intenzívny zvuk ku mne doliehal akoby z diaľky. Akoby som bol ponorený pod vodou. Snažil som sa prísť na to, čo za zvuk to je, ale nedarilo sa mi to. Potom som sa zobudil. Ostal som ešte pár chvíľ ležať so zatvorenými očami, ignorujúc zvuk budíka a pociťujúc akúsi ľútosť za snom, z ktorého som bol vytrhnutý. Pokúsil som sa spomenúť si naň, ale už to nešlo. Vedel som, že to bol príjemný sen, ale spomienky naň mizli ako obrazce v oblakoch rozfúkavané silným vetrom. Nezvyknem si pamätať sny. Síce občas mám pocit, akoby sa tá spomienka mala každú chvíľu vynoriť z môjho podvedomia, ale hneď ako sa na ňu začnem sústrediť, stratí sa.

S povzdychom som otvoril oči. V izbe panovalo šero, narúšané len mihotavým svetlom elektrických lámp z ulice. Posadil som sa na posteli a keď som sa nohami dotkol studenej podlahy, celého ma striaslo. Zvuk budíka už začínal byť vyslovene otravný a to ma konečne donútilo postaviť sa a prejsť tých pár krokov k stolu pod oknom, na ktorom bol terminál domového automatrona. Pristúpil som k nemu a stlačil malú páčku na jeho boku, ktorá budík konečne umlčala.

Ako som vstával, tak som z poza dverí som začul tiché kovové klepnutie, ktoré prezradilo, že dorazil džbán s teplou vodou. Od stolu som teda pokračoval do rohu izby, z pod umývadla vzal prázdny včerajší a prešiel som ku dverám. Odtiahol som západku a otvoril. Na chodbe panovalo ticho a prítmie, lampy na stenách boli stlmené. Zohol som sa, aby som otvoril dvierka na malej skrinke vedľa dverí. Vytiahol som ťažký džbán, z ktorého sa ešte parilo a namiesto neho vložil dnu ten prázdny. Po tom, ako som zavrel dvierka, som pár chvíľ počkal, kým podstavec s prázdnym džbánom nezmizol v útrobách šachty. Schodiskom sa niesli zvuky z raňajkovej miestnosti na prízemí. Zhlboka som sa nadýchol a zacítil som vôňu pečenej slaniny, ktorá len zdôraznila môj hlad.

Apartmánový dom vdovy Landgonovej neponúkal prehnaný luxus. Izby boli zariadené skromne, ale účelne. Posteľ, písací stôl, jedna dvojdielna skriňa a nástenná polica, kút s umývadlom a zrkadlom a jedno prútené kreslo s čajovým stolíkom. Nábytok však bol udržiavaný, izby pravidelne upratované a nájom primeraný. Na každé dve izby bola na chodbe jedna toaleta a jedna kúpeľňa s vaňou. Človek, ktorý hľadal prenájom za tri šilingy a šesť pecní na týždeň, luxus neočakával. Zato však v Langdon Lodge našiel dostatočné pohodlie a tak na prípadnú uvoľnenú izbu mala vdova Langdonová poradovník.

Nebolo to však len pohodlie za rozumnú cenu, ktoré Langdonovej apartmány robilo takými vyhľadávanými. Vdova sa nikdy nebála riskovať a od svojho nebohého muža, svojho času úspešného obchodníka, sa naučila, že peniaze je treba točiť, aby prinášali viac peňazí. Po manželovej smrti investovala časť zdedeného majetku a kúpila trojposchodovú budovu na Brook Street, z ktorej spravila obľúbený Langdon Lodge. Keď potom pred pár rokmi umrel jej vzdialený strýko, ktorý obchodoval v Indii, dostala sa k ďalšej nemalej sume. Túto investovala do modernizácie domu.

Asi mnoho jej známych ostalo prekvapených, keď sa rozhodla zakúpiť domového automatrona. A rozhodne na ňom nešetrila. Každá izba mala svoj vlastný terminál, ktorý ponúkal mnoho funkcií. Samozrejme jednou z nich bol budík. Dokonca až dva, ktoré sa dali nastaviť samostatne, každý na iné dni v týždni. Okrem toho bolo možné si cez terminál objednať aj raňajky. Kuchynská sekcia automatrona potom človeku pripravila jedlo tak, aby ho čakalo na stole presne pol hodinu po budíku. Čaj a toasty mohli byť pre tých, ktorý si priplatili, doplnené napríklad vajíčkami, údeným lososom, pečenou fazuľou alebo slaninou. Ale budíkom a raňajkami sa dostupné funkcie nekončili. Tak isto si bolo napríklad možné cez izbový terminál zarezervovať kúpeľňu, kam bolo potom na určenú hodinu vyvezených dosť džbánov na naplnenie vane a aj na opláchnutie sa po kúpeli. Vďaka týmto vymoženostiam mohla nakoniec po prestavbe vdova Langdonová znížiť počet personálu len na dvoch. Väčšinu rutinnej práce totiž už potom vykonával automatron.

Vskutku, technický pokrok neprestával udivovať. To, čo naši rodičia považovali za vymoženosti pre tých najbohatších a čo naši starí rodičia považovali za nemožné, stávalo sa čoraz všednejšou skutočnosťou pre rastúci počet bežných ľudí. Ja osobne som s technickými novinkami nemal žiaden problém. Nevidel som v nich zázraky, ale ani som ich nepovažoval za čarodejníctvo či dielo Satana, ako poniektorí pouliční kazatelia a hlásatelia konca sveta. Asi to súviselo s mojou prácou.

Robil som pre Kemthorne Automatics, najväčšieho výrobcu automatronov v celom Britskom impériu. Pracoval som vo výrobe diernych štítkov, ako dierovač. Nebola to taká nóbl práca ako byť štítkarom. Popravde, štítkari na nás často hľadeli z vrchu a posmievačne nás nazývali manufaktúrou. V podstate do istej miery mali aj pravdu. Štítkari boli niečo ako umelci. Museli rozumieť kódom, na ktoré poslúchali automatrony. Potom navrhovali dierne štítky pomocou ktorých mohli užívatelia týmto automatronom zadávať príkazy. Keď štítkar dokončil návrh, vytvoril vzorovú maticu, ktorá sa posunula k dierovačom. Našou úlohou bolo na základe dodanej matice vyrábať samotné dierne štítky.

Áno, práca mohla pripomínať manufaktúru, bolo to namáhavé, lebo aj keď človeku prešli rukami denne stovky štítkov, musel sa uistiť, že každý jeden z nich je presný. Ale stále to bolo lepšie, ako niekde v montážnej hale pri páse montovať automatrony. Plat u Kemthornea bol dobrý, dokonca sme mali v sobotu skrátený pracovný deň len na šesť hodín. Sťažovať sa teda veľmi nebolo na čo.

Vrátil som sa do izby a pristúpil k umývadlu. Bola to kovová misa uložená na drevenej konštrukcii stolíka. Zažal som malú lampu nad zrkadlom, nalial do umývadla teplú vodu, umyl a oholil sa. Po skončení som zošliapol pedál pod stolíkom, predná časť umývadla sa dvihla a obsah sa vylial do otvoru, ktorý sa odkryl v stene. Potom som pristúpil ku skrini a obliekol sa. Pri košeli som chvíľu váhal, ale napokon som sa rozhodol, že ešte jeden deň vydrží. Zapol som si flanelovú vestu, handrou preleštil topánky, kabát a čiapku vzal do ruky a vyšiel na chodbu. Zamkol som za sebou dvere, kľúč odložil do vrecka vesty a zamieril po schodoch dolu.

Cestou som z vrecka vytiahol hodinky a skontroloval čas. Bolo pol siedmej aj dve minúty, takže raňajky by ma už mali čakať. Skutočne, keď som dorazil do raňajkovej miestnosti, na mojom stole už stál čajník, z ktorého sa parilo, ako aj tanier so štyrmi čerstvými toastami. Podlahu miestnosti križovali koľajničky uložené v drážkach vedúce ku každému zo stolov. Po týchto posielal kuchynský automatron pripravené jedlo priamo až ku stolu, pre ktorý bolo určené. Na raňajkách som takmer nikdy nestretával žiadneho z mojich susedov z druhého poschodia. Marfleet, ktorý býval priamo oproti mne, vstával oveľa skôr, zatiaľ čo Needham a slečna Penhaleová, ktorí mali izby v opačnom krídle chodby, zase vstávali neskôr. S nimi som sa občas stretol, ak som sa zdržal pri raňajkách. Mladá slečna Penhaleová sa vždy, keď som jej pri týchto zriedkavých príležitostiach zaželal dobré ráno, začervenala a placho odvrátila zrak.

To ráno sedeli pri raňajkách iba slečna Sandersová z tretieho a starý pán Branscombe, ktorý býval na prvom. Kabát som si prevesil cez stoličku, čiapku položil na stôl a usadil sa k raňajkám. Nalial som si šálku čaju a začal natierať toast maslom. Branscombe, ktorý mal pred sebou svoje každodenné ranné noviny, sa pozrel mojím smerom a prehovoril svojím zvučným hlasom: „Caswell, zdravím vás. Ako ste sa vyspali?“

„Vďaka za opýtanie, Branscombe, obstojne.“ A potom, keďže som ho už dobre poznal a vedel som, na čo čaká, som sa opýtal: „A čo nového vo svete?“

Branscombe sa spokojne pousmial. Bol nižší s pomaly rastúcim bruchom. Jeho hlave dominovala šíriaca sa plešina, ale čo mu chýbalo pri vlasoch, to nahrádzali dlhé pestované bokombrady a husté fúzy. Avšak to, čo na ňom každého upútalo, nebol jeho vzhľad. Boli to jeho oči. Neboli to unavené oči starého muža. Boli živé, bystré, sústavne sledovali okolie svojho majiteľa. Teraz už bol síce v dôchodku a o svojej minulosti príliš nehovoril, ale vraj v predtým pracoval pre Úrad admirality a mal na starosti niečo, čo súviselo s medzinárodnou politikou. Tomu sa dalo ľahko uveriť, nakoľko dianie vo svete ho zaujímalo stále. A tak isto ho rád komentoval, takže kto ho ráno zastihol pri jeho novinách, dozvedel sa súhrn toho najzaujímavejšieho a nestálo ho to ani pencu.

Ani tentoraz nespravil výnimkou. Zalistoval v novinách, odpil si z čaju a začal: „No, na Balkáne to vrie.“

„Kedy to na Balkáne nevrelo?“ pokrčil som ramenami.

„To je síce pravda, ale ak hrniec dlho vrie, tak nakoniec vyvrie,“ nedal sa Branscombe vyviesť z miery. „Srbsko sa vyhráža, že vyhlási nezávislé Srbské kráľovstvo.“

„A prečo by toto malo niekoho znepokojovať? Veď sú už takmer nezávislí od toho ich povstania v tridsiatych rokoch.“

„No, milý Caswell, jedna vec je byť prakticky nezávislým územím po povstaní, ale úplne iná vec je túto nezávislosť manifestačne dokazovať vyhlasovaním kráľovstva. Turci aj tak škrípu zubami vždy keď príde reč na Srbsko, ale zatiaľ sa môžu aspoň tváriť, že to je provincia s väčšou mierou autonómie. Ale keď vyhlásia nezávislosť, sultán Abdulazíz už nebude môcť predstierať, že je všetko pod kontrolou.“

„Takže Abdulazíza čaká rozhodovanie, či sa pokúsiť opäť priviesť Srbov k poslušnosti alebo riskovať, že bude vyzerať ako slaboch?“ spýtal som sa.

„Viac menej,“ prikývol Branscombe hlavou a opäť si odpil čaju. „Ale celá to má aj širší presah.“ Branscombov hlas bol teraz tichší a znel zamyslene. Noviny síce stále držal pred sebou, boli však v tejto chvíli zabudnuté. Pohľad mal uprený na stenu, ale človek mal pocit, že sa díva niekam oveľa ďalej, že sa snaží dovidieť až do Istanbulu a Belehradu. „Srbi sa neuspokoja s tým, čo majú teraz. Garantujem vám, že väčšina z nich nosí v hlave rovnicu Srbsko rovná sa Balkán.“ Fascinovane som počúval. Keď Branscombe začal komentovať dianie vo svete, bolo treba počúvať. Vždy dokázal udalosti zasadiť do súvislostí, ktoré väčšina ľudí nevidela. Vážnym hlasom pokračoval: “A do toho bude určite chcieť prehovoriť aj Rakúsko. Už teraz sa opäť začínajú nepokoje vo Vojvodine a niektoré oblasti pri hranici so Srbskom už pripomínajú štyridsiaty ôsmy rok. Ak sa vyhlási Srbské kráľovstvo, tak Vojvodinu pod svojou vládou udrží Rakúsko len silou.“

„Tak potom budú mať Abdulazíz a Franz Jozef kopu dôvodov na spoluprácu,“ poznamenal som.

„Ono to nie je až tak jednoduché. Zabúdate na Rusko, ktoré Srbov podporí už len z princípu. Alexander si síce ešte určite pamätá ako jeho otec naposledy pohorel proti Turkom, takže sa mu príliš do tohto sporu nebude chcieť zapájať. Ale je dosť dobre možné, že keď príde na najhoršie, nebude mať na výber. Ak nebude chcieť stratiť autoritu v pravoslávnom svete, nebude môcť nechať Srbsko napospas Osmanom a Rakúšanom.“

Na chvíľu nastalo ticho, ktoré som napokon prerušil medzi dvoma hltmi toastu ja: „Nekazme si ráno rečami o vojne na Balkáne.“

„Ale zamysleli ste sa niekedy nad tým, že keď si Rakúsko, Turecko, Rusko a Srbsko skočia do vlasov, kto všetko by sa k nim mohol chcieť pridať?“ odpovedal  Branscombe a tiež si odhryzol z toastu. Nad takým niečím som sa radšej zamýšľať nechcel. S istou mierou závisti som si všimol, že Branscombeov toast bol s miešanými vajcami a údeným lososom. Síce bol v dôchodku, ale dokázal si nahonobiť dostatočný majetok, z ktorého teraz mohol čerpať slušnú rentu.

„Tak skúsime niečo iné,“ ozval sa Branscombe keď prehltol a opäť zalistoval v novinách. „Aj keď, až tak iné to zase asi nebude. Napríklad na Horných Uhrách vyhodili povstalci do vzduchu železničný most... Aj s vlakom,“ dodal po chvíli s úškrnom.

„Tak to aby si Franz Jozef lámal hlavu nad tým, či hasiť požiar vo Vojvodine alebo na Horných Uhrách,“ podotkol som so stopou škodoradosti v hlase. Rakúsky kaiser nebol práve obľúbenou postavou.

„Franz Jozef si bude asi najskôr lámať hlavu nad tým, ako sa vlastne do tejto šlamastiky dostal,“ nesúhlasil Branscombe. „V štyridsiatom ôsmom sa tváril, že hnutie na Horných Uhrách podporuje a využil ich pokus o revolúciu na to, aby utiahol obojok Uhorskému kráľovstvu. Zrušil im ústavu a podriadil ich priamo Rakúsku. Koniec dobrý, všetko dobré. A zrazu, ani nie pätnásť rokov na to, takáto nepríjemnosť. A ani sa nemôže tváriť, že to je problém Budapešti, keďže tá teraz podlieha Viedni.“

Myslel som, že už skončil, ale potom prehovoril opäť: „Ale keby sa niekto pýtal mňa, tak by som povedal, že najzaujímavejšou otázkou nie je rakúska vnútorná politika. Podľa mňa je zaujímavejšia otázka, kto dokázal tak rýchlo zmobilizovať a vyzbrojiť povstalcov na Horných Uhrách? Pätnásť rokov dozadu to boli učitelia, kazatelia a spisovatelia a maximum ich požiadaviek bolo, aby namiesto maďarčiny mohli používať oficiálne svoj rodný jazyk. A teraz vyhadzujú do vzduchu mosty. Takáto radikalizácia nepríde sama od seba. Ale ich situácia v Horných Uhrách sa zase až tak nehoršila, aby to bol spontánny proces. Za týmto musí stáť niekto zvonku. Podobne aj Srbsko. Tam tiež musí niekto priživovať ich národný sentiment, keď tak zrazu vzplanul. A keď to niekto dokázal tam, prečo by to nemohol dokázať napríklad v Indii? A to, milý Caswell, by už nebola kuriozita zo sveta. To by sme už mali vážny problém doma. Myslíš, že by Východoindická spoločnosť dokázala byť efektívnejšia v udržaní poriadku ako rakúsky cisár?“

Na môj vkus sa už toho rána stávali Branscombove úvahy príliš temné. Navyše som dojedol raňajky a tak som nemal dôvod naďalej ostávať sedieť pri stole. „Branscombe, tak teda ďakujem za dnešné správy, aj keď veselé neboli. Ale už sa musím ponáhľať do práce, štítky čakajú a tie dierky sa samé neurobia. Pekný deň,“ pokúsil som sa trochu odľahčiť napätú atmosféru, ktorá v raňajkovej miestnosti zavládla.

„Vysoká politika veselá nebýva,“ odpovedal mi Branscombe vážne. „Aj vám pekný deň a nech vám to dobre dierkuje,“ dodal nakoniec už s úsmevom.

Vstal som, kývol mu hlavou na pozdrav a obliekajúc si kabát zamieril som von. Keď som vyšiel na ulicu, ovanul ma chlad. Vietor, fúkajúci od Temže, so sebou prinášal vtieravú vlhkosť. Vyhrnul som si golier kabátu, čiapku som si narazil na hlavu a mierne zhrbený, s rukami vo vreckách, som vykročil po chodníku.

Bolo niečo málo po siedmej hodine a vonku ešte panovalo šero. Len trochu svetlejší odtieň oblakov na východe naznačoval, že by čoskoro malo začať svitať. Pršalo. Na október v Londýne nič nezvyčajné. Navyše fúkal vietor, ktorý spôsoboval, že ranný chlad sa zdal byť ešte chladnejší. Avšak vďaka vetru bola obloha to ráno zakrytá len mrakmi a nie aj oblakmi dymu z komínov fabrík, vlakov a parných kočov. Ulica bola osvetlená žltým svetlom pouličných elektrických lámp, ktoré sa odrážalo v kalužiach na chodníkoch a cestách. Fasády domov boli zanesené prachom a sadzami a vytvárali tak neutešenú kulisu. Preto som sa radšej pozeral skôr pred seba a na chodník pod nohami. Rovnako tak aj všetci ostaní, ktorí ako každé ráno vyšli na ulicu a mierili do práce.

Parné koče na ceste rozstrekovali vodu z kaluží a nútili tak chodcov tlačiť sa na vzdialenejšej strane chodníka. Tu sa však vystavovali riziku, že im za golier nakvapká voda, stekajúca zo striech domov. Aj tak už nepríjemná ranná cesta do práce sa tak stávala ešte nepríjemnejšou. Našťastie som nemusel kráčať ďaleko. Stanica podzemnej železnice Shadwell bola vzdialená od Langdon Lodge iba niekoľko blokov. Kemthorne Automatics mali sídlo na ulici Richmond Road v Dalstone, čo bolo osem zastávok.

Na podzemnom peróne stanice Shadwell sa, ako vždy v túto dennú dobu, tlačilo veľa ľudí. Zle vetraným priestorom sa šíril zatuchnutý pach mokrých šiat a miešal sa so zápachom neumytých ľudí a štipľavým dymom, ktorého náznaky vychádzali z vlakového tunela. Malo to však aj svoje výhody. Aspoň tu bolo sucho a relatívne teplo. Vlaky však chodili často a tak som čoskoro tlačenicu na peróne vystriedal za tlačenicu vo vagóne. Našťastie cesta do Dalstonu netrvala veľmi dlho.

Kemthorne v Dalstone postupne poskupoval pozemky v celom jednom bloku. Potom nechal zbúrať malé domčeky, ktoré tam pôvodne stáli a na ich mieste bolo postavené reprezentatívne sídlo, zahŕňajúce aj štúdiá štítkarov a dielňu dierovačov. V Kemthorne Automatics sa vždy dbalo na udržiavanie spoločenského statusu. A tak zatiaľ čo vedenie a štítkari prichádzali do práce cez hlavný vchod budovy, ktorá pôsobila ako honosné vidiecke šľachtické sídlo, dierovači a ostatní pracovníci sa museli uspokojiť so vstupom cez veľkú železnú bránu vedúcu na dvor pred Dielňou.

Krátko pred ôsmou hodinou som sa teda aj ja zaradil do zástupu ľudí, ktorí vchádzali na dvor. Hlavy okolo mňa boli väčšinou sklonené v očakávaní ďalšieho dlhého a únavného dňa. Keď som stretol niekoho z tých pár chlapov z Dielne, ktorých som aspoň z videnia poznal, zamrmlal som polohlasne niečo ako pozdrav. Pohľadom som sa snažil nájsť Ciarana McKennona, môjho kolegu a kamaráta. Ciaran mal pracovný stôl hneď vedľa mňa a ako s jediným z kolegov som sa s ním rád stretával aj mimo práce. Robil síce dierovača, ale jeho snom bolo stať sa štítkarom. Čo sa mňa týkalo, bol som presvedčený, že by bol lepším ako väčšina tým namyslených panákov, ktorí robili štítkarov v Kemthorne. Štítky dokázal čítať ako noviny. Pre bežného dierovača, ako som bol napríklad ja, bola matica proste predloha podľa ktorej sa vyrábali štítky. Pre Ciarana to bolo niečo, čo musel vždy najskôr podrobne preskúmať a pochopiť, až potom sa dokázal dať do samotnej výroby. Ale neznamenalo to, že by urobil menej. Bol rýchly a pritom precízny, jeho štítky patrili k najpresnejším a vlastne si ani nepamätám, kedy by spravil nejakú chybu a musel by nejakú vyrobenú várku štítkov vyhodiť. Ako som však povedal, práca dierovača bola pre Ciarana len spôsobom, ako sa dostať k tomu, čo skutočne miloval a to je tvorba návrhov štítkov. A medzitým trávil čas tým, že hodnotil štítky, ktoré navrhli iní. Vždy mi podrobne vysvetlil, čo má ktorý štítok robiť, často poukázal na to, ako by sa to dalo spraviť lepšie a niekoľkokrát dokonca poukázal na to, že štítky obsahovali chybu. Samozrejme, že ho nikto nepočúval, ale ak nejakú chybu našiel, tak vždy zakrátko prišla do výroby opravná várka.

Keď som Ciarana nikde medzi ľuďmi pomaly sa vlečúcimi cez dvor ku Dielni nevidel, znepokojilo ma to. Dúfal som, že mu snáď neušiel vlak a že nebude meškať. Ak niekto nestihol včas prísť do práce, tak mu v Kemthorne strhli minimálne mzdu za polku dňa. Mrzelo by ma, ak by postretlo práve Ciarana. Nevidel som ho však ani v šatni, kam väčšina zástupu zamierila, keď prešla cez dvor. Jeho skrinka bola zamknutá a po ňom ani stopy. Nešlo mi to do hlavy. Ale nemal som veľa času trápiť sa tým. Mzdu strhávali aj tým, čo síce do práce prišli včas, ale nestihli byť na začiatku zmeny na svojom pracovisku. A tak som rýchlo zavesil kabát a vestu do skrinky, namiesto nich si obliekol pracovný plášť a keď sa ozvala siréna, signalizujúca začiatok pracovnej zmeny v Dielni, akurát som prichádzal k svojmu stolu. Ciaran pri tom svojom nebol.

= MaD =

Žádné komentáře:

Okomentovat

1. Do velkého textového pole napište komentář
2. Vyberte podpis, lze i anonymní
3. Klikněte na tlačítko "Přidat komentář"
4. Opište písmena z obrázku (ochrana proti spamu)