Príbehy Abarinu - Beatrice Giovanni I

Vítam vás opäť po dlhšej odmlke v našej rubrike, kde uverejňujeme príbehy o postavách, ale aj dobrodružstvách, ktoré sa odohrávali, alebo odohrávajú (či dokonca možno ešte len budú odohrávať) na Abarine.
Nový školský rok- nová dejová línia. A aké šťastie, opäť na pokračovanie. Za tento príbeh vďačíme Bludičke, ale aj mnohým ďalším hráčom, ktorí sa na Abarine aj mimo neho podieľali na dobrodružstvách, spolu s Beatrice.
O kohože ide? No, rád by som povedal, no to radšej nechám na autorke samotnej;

Beatrice Illaria Giovanni. Jedno meno. Mnoho prívlastkov. Neľútostivá. Chladná. Osamelá. No nebola vždy taká. Udalosti a osoby dokážu nejedného zmeniť na nepoznanie. Až sa môže stať, že keď tá osoba číta svoj životný príbeh, tak skôr ako svoje spomienky ho vníma ako príbeh o niekom úplne inom. Rovnako ako Beatrice. No začnime pekne od začiatku...

Život Beatrice, časť 1

Keď sa človek narodí do bohatej a vplyvnej rodiny, nemôže si veľmi vybrať akým smerom sa bude uberať jeho život. Členovia mojej rodiny prevažne študovali právo, obchod alebo medicínu. Na mňa vyšlo posledné menované. Po vyštudovaní súkromného gymnázia sa očakávalo, že pôjdem na najváženejšiu súkromnú vysokú školu medicíny v Taliansku. A ja, nakoľko som bola vždy poslušné dievča a správala som sa tak ako sa odo mňa očakávalo som tak urobila. Dostať sa tam nebol pre mňa problém, známky som mala vždy najlepšie, celé poobedia som venovala iba učeniu sa. Pre mňa to bolo úplne normálne, aj tak som nemala čo iné na práci. Kamarátov som mala poskromne, respektíve skôr žiadnych. V škole sa ma stranili až báli, z toho čo som začula tak kvôli mojej rodine. Povrávali sa o nej kadejaké veci, z niektorých mi až behal mráz po chrbte. Časom som sa s tým ale zmierila a nechala to tak. Mama vždy vravela, že som veľmi silná a že otec by bol na mňa pyšný. Umrel ešte keď som bola malá, to ako vyzeral viem len vďaka fotografiám. Vyrastala som s mamou a nevlastným otcom v malom rodinnom dome pri útese. Všetko bolo ako má byť až do toho osudného zimného semestra kedy sa pre mňa všetko zmenilo.

Keďže moja škola bola plne vybavená a jej učebne boli priestorné mala zmluvu s jednou chudobnejšou štátnou školou zmluvu, že jej študenti môžu chodiť na niektoré semináre ku nám. A tak sa aj stalo môjmu odboru v poslednom ročníku. Ešte pred začiatkom hodiny prednášajúci oznámil, že sem prídu študenti z druhej školy. Ako na povel a s miernym frflaním sa moji spolužiaci presunuli do ľavej polovice učebne, aby sa tí druhí študenti ani omylom medzi nich nezamiešali. Správali sa úplne komicky, ako keby tí čo prídu mali lepru alebo niečo podobné. Mne to bolo v celku jedno a úprimne som nepredpokladala, že by si chcel niekto ku mne sadnúť. Tak som si len ďalej čítala knihu a čakala na začiatok seminára. Po pár minútach prišli naši externí spolužiaci a vyzerali celkom vyhúkane. Rýchlo pochopili, že vyprataná pravá polka učebne je pre nich tak si v tichosti posadali. Potom som začula ale niečo, čo som myslela, že nikdy počuť nebudem.

„Máš tu voľno? Mohol by som si prisadnúť?“

Zdvihla som hlavu od knihy a pozrela sa na zdroj hlasu. Bol to hnedovlasý chlapec s tmavozelenými očami a pozeral sa priamo na mňa. Ostala som mierne zaskočená, nebola som si istá čo odpovedať, tak som len prikývla hlavou a zaborila sa znova do knihy. Z ľavej strany som počula len dievčenský chichot a šepoty tipu ‚pozrite na ňu, taká zúfalá nájsť si priateľa, že sa baví aj so stratencami zo spodnej vrstvy‘ ‚pšt! Nech ťa nepočuje, chceš aby na teba poštvala svojho fotríka?‘ Snažila som sa ich ignorovať a sústrediť sa len na knihu ale uvedomila som si, že čítam ten istý riadok už asi piaty krát.

„Mám si odsadnúť? Nech ti dajú pokoj.“ ozval sa chlapec. Pozrela som sa na neho a zakrútila som hlavou.

„Nemusíš, to nie je len kvôli tebe. Je mi ľúto, že to musíš počúvať.“

„To ti nemusí byť. Už som počul aj horšie veci na moju osobu, som predsa stratenec zo spodnej vrstvy.“ Nehovoril to trpko, naopak, usmieval sa pri tom, a hovoril to s humorným podtónom. Nedalo mi inak a mimovoľne som sa pousmiala.

„Svedčí ti to keď sa usmievaš. Teda aj vtedy keď nie, ale eh.. chápeš.. Čo to čítaš inak?“

Nerozumela som tomu ako môže byť na mňa taký priateľský. Obávala som sa, že sa len k nemu nedostali informácie ako kto som, odkiaľ pochádzam a reči o mojej rodine. Uvedomila som si, že sa ma niečo pýtal.

„Hm, len jednu knihu zo zoznamu literatúry na iný predmet..“

Vetu som ale nestihla už dopovedať lebo ma prerušilo hlasné zakašlanie prednášajúceho.

„Ak by to vám dvom nevadilo, snažím sa tu učiť. Slečna Giovanni, mohli by ste sa presunúť prosím o jedno miesto ďalej? Nech sa môžete plne sústrediť na výučbu.“

Mlčky som sa zdvihla a presunula sa. Nedalo sa prepočuť tiché zhíknutie poniektorých externých študentov keď vyslovil moje meno. Na chlapca po svojej pravici som sa radšej ani nepozrela a nasledujúce hodiny som sa venovala iba učivu.

*

Po skončení seminára som si ako vždy čo najrýchlejšie zbalila veci a snažila sa vytratiť tak, aby som narazila na čo najmenej spolužiakov. Vonku bol príjemný neskoro letný deň. Vdýchla som teplý vzduch do pľúc a hlavou v oblakoch som sa vybrala smerom domov.

„Prosím počkaj!“

Z myšlienok ma vytrhol chlapčenský hlas, no nezastavila som, veď očividne nepatril mne. Kto by už len na mňa kričal. Po chvíľke zamyslenia mi ale trklo, že ten hlas predsa poznám. Ale.. prečo? Aj keď som bola stále presvedčená, že zvolanie nebolo na mňa, zo zvedavosti som sa otočila. Mojím smerom bežal ten chlapec čo si ku mne sadol a mával na mňa. Stála sa som a civela na neho ako na zjavenie. Po chvíľke ho však dobehol iný chlapec, čo ho schmatol za rukáv a s priškrteným hlasom spustil: ‚Zbláznil si sa? Nepočul si ako sa volá? Veď jej rodina sú známy mafiáni a horšie!‘

Žiadne prekvapenie. Tieto reči som počula už mnoho krát. Nemá vôbec zmysel takýchto ľudí o niečom presviedčať. Istú dobu som to skúšala, ale prestalo ma to baviť. Otočila som sa a pokračovala v ceste preč. Asi o minútu ma ale zastavil udýchaný hlas.

„S-stoj už prosím. Fuh, ako, ja mám kondičku, ale ty sa vieš vypariť poriadne rýchlo. Mohol by som ťa kúsok odprevadiť?“

Stála som tam celkom vyjavene, ani som poriadne nevedela čo povedať. On sa len vydýchaval a usmieval sa akoby sa nič nedialo.

„To ako naozaj? Ty si nepočul tie reči o mojej rodine?“

„Heh, ale počul. No mne neprídeš ako dcéra mafiánskeho bossa. A keby aj hej, no, aspoň sa v mojom živote stane konečne niečo zaujímavé.“

Nedokázala som to pochopiť. Bolo to reálne? Uvedomila som si, že stále na neho pozerám akoby mal dve hlavy. Odkašlala som si a snažila som sa nahodiť čo najľahostajnejšiu tvár.

„Hmm, tak fajn, ako chceš. Máš aj meno?“

Chlapec sa tľapol po čele. Neubránila som sa jemnému úsmevu.

„Och, kde je moje vychovanie. Ja som Antonio Paccagnella.“

Chytil mi ruku a pobozkal ju. Aj keď bol zjavne z chudobnej vrstvy, mal veľmi slušné vychovanie. A bol šarmantný. Veľmi.

„Ja som Beatrice. Hmm, a moje priezvisko už poznáš..“ Dodala som, akoby som sa za neho hanbila.

„Myslíš ako Danteho Beatrice? Máš prekrásne meno a nielen meno. A za svoje priezvisko sa naozaj nemusíš hanbiť. Byť členom takej prominentnej rodiny neznamená málo.“

Široko som sa usmiala. Bol taký milý, skoro som sa až bála, že je to len divadlo.

„Ďakujem. Poďme teda, lebo sa mamka začne strachovať kde som tak dlho.“

Bola to najpríjemnejšia cesta domov za celé veky. Celú cestu sme sa zhovárali o najrozličnejších veciach, o škole, hudbe, literatúre, čo nás len napadlo. Pol hodinová cesta ubehla ako voda, dokonca sme sa zhovárali aj pred bráničkou. Keď už začínalo byť neskoro a obom nám už škŕkalo v žalúdkoch, zhodnotili sme, že by sme dnešné stretnutie mali ukončiť. Bolo to ťažké, ale nakoniec sme sa rozlúčili s tým, že som mu sľúbila, že si spolu niekedy vyjdeme do mesta. Chvíľu som ešte za ním priblblo hľadela, ale potom som sa uvedomila, že musím vyzerať naozaj hlúpo a asi aj zúfalo. Prvá osoba čo o mňa prejaví záujem a ja mu hneď ukážem kde bývam! Ale na druhú stranu, vyzerá byť tak milý.. Snažím sa na chvíľu ho pustiť z hlavy a vojdem do domu. Ako prvé na mňa samozrejme zaútočí mama.

„Kde si bola tak dlho prosím ťa? Báli sme sa o teba! Si v poriadku? A kto bol ten chlapec?“

„Pokoj mama, nič sa nestalo. To bol spolužiak, riešili sme nejaké veci ohľadom školy, tak ma odprevadil domov.“

Nechcela som jej vyzradiť hneď všetko. Aj tak by mi asi neverila. Mama však vyzerala, že aj tak nie je spokojná s mojou odpoveďou.

„No neviem, mne sa to nejak nezdá. Bežne si sa predsa so spolužiakmi neprechádzala. Dávaj si pozor dobre?“

„Áno mami, neboj sa. Som predsa veľké dievča.“

Usmejem sa a pobozkám ju na líce. Pozdravím aj Martina, môjho nevlastného otca a zatvorím sa do izby. S hlavou v oblakoch sa hodím na posteľ. Čo sa to so mnou deje? Neviem na neho prestať myslieť. Bol taký milý, až mi to príde ako sen.

Tak, a to je na dnes všetko a priznám sa, tentokrát ani ja neviem, čo bude ďalej, no úvod nieje veľmi zlý, takže spolu s vami sa teším na budúcu kapitolu. Prezatiaľ sa s vami lúčim aj ja aj autorka, Bludička.

=Bludička a Osud=