Ako žili bohatí u nás: stredovek

Boli sme vždy chudobní, alebo nás boháči sprevádzali odnepamäti? Naši priami predkovia – Slovania prišli na územie strednej Európy ako pomerne chudobný národ (6. storočie). V ich prvých spoločenských usporiadaniach môžeme predpokladať skôr isté rovnostárske usporiadanie, ako nejakú spoločenskú diferenciáciu a majetkové rozdiely.

V období Veľkej Moravy (9. storočie) už existovala spoločenská elita v podobe kniežat a ich družinníkov. Najnovšie nálezy napríklad z obce Bojnej, ktoré nadväzujú na staršie objavy v Mikulčiciach, Pohansku a v Uherskom Hradišti, dokazujú existenciu niekoho, kto si mohol dovoliť vtedajší luxusný tovar. Táto vrstva bohatých mohla byť spätá s vládnou mocou a jej majetok od nej priamo závisel.

Podľa písomných prameňov vieme, že mnohých príslušníkov týchto prelínajúcich sa vrstiev vtedajšia spoločnosť rešpektovala a považovala za autority (Samo, Svätopluk). Našu definíciu bohatého v tomto období najlepšie spĺňa franský kupec Samo (prvý panovník Slovanov), u ktorého môžeme predpokladať aj majetok aj schopnosť ovplyvniť spoločenské udalosti.

Pán Váhu a Tatier

Počas vzniku Uhorského a Českého kráľovstva vzniká aj na území strednej Európy nové spoločenské zriadenie – feudalizmus, ktorý u nás pretrval až do vlády Márie Terézie a jej syna Jozefa II. (18. storočie), prípadne v Uhorsku aj do polovice 19. storočia (ukončila ho aj činnosť skupiny okolo L. Kossutha).

Základom feudalizmu bolo vlastníctvo pôdy (lat. feudum). Najväčším vlastníkom je spravidla panovník. On dáva svoju pôdu ako léno vazalom, ktorí mu za to sľúbia isté povinnosti, často vojenského charakteru. Vazal mohol pôdu obhospodarovať, prípadne ďalej prenajímať. Základom bohatstva v stredoveku bola pôda. Zjednodušene môžeme povedať, že majetok ľudí by sa dalo zmerať podľa veľkosti pozemkov.

Niektoré šľachtické rody, napríklad na Slovensku známy pán Váhu a Tatier – Matúš Čák, mali väčšie postavenie a moc ako panovník. Zdá sa, že česká šľachta bola o niečo slobodnejšia ako uhorská napriek faktu, že jej panovník bol v lénnom vzťahu k rímsko-nemeckému cisárovi, hoci nebol od neho priamo závislý.

Nemožno zabúdať, že medzi bohatých v Uhorsku aj v Česku za vlády Přemyslovcov patrili tiež cirkevní hodnostári. Do vysokých funkcií v katolíckej cirkvi boli dosadzovaní hlavne druhorodení synovia šľachticov, aby sa predišlo deleniu majetkov.

V 13. a 14. storočí nastal rozvoj miest. Vytváranie nových miest často podporovali samotní panovníci, ktorí ich obyvateľstvo používali ako akúsi protiváhu aristokracie. Mestá dostávali nemalé výsady, napríklad právo organizovať trh a podobne. Nastal v nich rozvoj remesiel a obchodu. Remeselníci sa združovali do cechov. Z tohto podhubia vzniká nová bohatá spoločenská vrstva – meštianstvo (neskôr sa používa takmer synonymum – buržoázia).

Dôležitým elementom v našich mestách bolo nemecké etnikum. V Uhorsku sa usádzali hlavne po mongolskom vpáde v polovici 13. storočia. Na území Česka sa etablovali už skôr. Nemci sa vrhli hlavne na podnikanie v baníctve, ale rozvíjali aj iné remeslá. Napríklad na Slovensko priniesli vinohradníctvo.

Najúspešnejšia „firma“

S nemeckým živlom sa spája aj podnikanie asi najúspešnejšej stredoeurópskej „firmy“ – bankového domu Fuggerovcov. Zakladateľ rodinného obchodu bol Jakub Fugger (prvá polovica 16. storočia). Vybudoval jednu z najmocnejších obchodných a bankových spoločností vo vtedajšom svete.

Základom rodinného podnikania bolo baníctvo. K ich majetku nemalou mierou prispelo aj vlastníctvo baní v oboch krajinách. V obchode s meďou dosiahli skoro európsky monopol. Rodina výrazne ovplyvňovala politiku, aj významní hrdí Habsburgovci sú vďační za finančné prostriedky, ktoré im Fuggerovci „nezištne“ požičali.

Zo slovenských rodov sa podnikaniu venovali hlavne Thurzovci, ktorí spolu s Fuggerovcami založili spoločnú obchodnú spoločnosť. Spolu podnikali v baníctve a obchode.

Finančníctvo bolo v stredoveku v rukách Židov. Kresťanom náboženstvo zakazovalo požičiavať na úrok. Judaizmus to zakazuje tiež, ale len v rámci vlastnej diaspóry. Židia mali vďaka svojim finančným službám priamu ochranu u niektorých panovníkov, ktorí boli aj ich klientmi.

Zaujímavá by bola otázka, aký život viedli stredovekí boháči. Pri odpovedi musíme zabudnúť na všetky rozprávky, podľa ktorých aristokracia len hoduje a usporadúva poľovačky. Hlavnou činnosťou šľachty bola vojenská služba. Všetky rytierske turnaje a lovy boli len obyčajná príprava na skutočnú vojnu. Majetky aristokratov slúžili hlavne na kúpu výzbroje, na živenie vlastných vojakov a koní. Aj keď medzi jednotlivými aristokratmi boli obrovské majetkové rozdiely.

Naopak, mešťania mali bližšie k dnešným podnikateľom, hoci v prípade vojny aj oni museli so zbraňou v ruke podporiť panovníka. Obe skupiny si však dokázali život aj užívať, aj keď si to nemôžeme predstavovať v dnešných intenciách. Určite si dávali dovážať luxusný tovar, napríklad víno.

Mešťania investovali do realít v podobe domov v centre mesta. Šľachta najskôr budovala hrady, ktoré však boli nepraktické pri pohodlnom živote (napríklad tam bola zima), a preto neskôr budovala zámky a kaštiele.

Na území strednej Európy neexistovali široké vrstvy bohatých, ktorí by podľa vzoru mecenášov v renesančnom Taliansku podporovali umenie alebo vzdelanie, ale našli sa aj výnimky. Typickým príkladom je rytier a mecenáš magister Donč s rozsiahlymi majetkami na strednom Slovensku. V Českom kráľovstve bol asi najväčším sponzorom umenia a vedy Rudolf II., aj keď vládol už skôr na prelome stredoveku a novoveku.

Zdroj: http://www.jet.sk