Príbehy Abarinu- Selenya V, Selenya VI

Opäť vás vítam, pri posledných dvoch častiach príbehu Selenye. Samozrejme toho máme opäť veľa, no tentokrát sa chcem spýtať, či niekto nemá svoje nejaké príbehy, či už dlhšie, na pokračovanie, alebo len jednorazový, ktorým by sa dalo pokračovať v tejto rubrike... Bolo by fajn, keby to boli príbehy, ktoré sú späté s nejakou jaskyňou, v ktorej hráte, alebo ju PJujete, preferabilne ešte neuverejnené v článkoch na Abarine. Ak by niekto z vás mal podobný príbeh, rád by som ho poprosil, či by ho sem nechcel dať, spolu s krátkym rozhovorom, alebo niečím.
Ale teraz už k veci.

Kapitola 5

Pád

Na svet prichádza veľká zmena. Ja! -Davros

Prázdno. Tma. Neprítomnosť svetla ani zvuku. Ale ba, predsa. Hlasy z diaľky, zhora a dokonca malý záblesk svetla. Hlasy sa približovali. "Je v poriadku?" opýtal sa jeden. "Je stabilná, naši liečitelia sa o ňu postarajú." odpovedal ďalší.

Selenya otvorila oči. Ležala na čistej bielej posteli so svetlozelenými závesmi okolo. Bolelo ju celé telo, akoby sa práve vrátila zo svojej prvej lekcie šermu, ale inak sa cítila celkom v poriadku. Túto postel spoznávala, mali ich na Fakulte Života. Odostrela závesy a zistila, že je v celkom malej miestnosti, s asi tromi ďalšími posteľami. Pri vedľajšej posteli stál Mág Života a jemným kúzlom liečil komplikované zranenia pacienta. Selenya len trpezlivo čakala, kým skončí. Po chvíľke si mág oddýchol a otočil sa na Selenyu.

"Výborne, si hore. Dobre, že ťa sem priviezli tak rýchlo. Po výbuchu veže bolo celkom veľa zranených, ale postarali sme sa o všetkých. Selenyi sa rozšírili oči, ako si spomenula, čo sa dialo vo veži a predtým.

"Ako dlho som bola v, v..."

"Asi pol hodiny."

Selenya vybehla z postele, len aby zistila, že je iba v spodničke, tak sa rýchlo zakryla.

"Čo Lux? Arcimágyňa Anita?"

"Ich stav je stabilizovaný. Nejako sa podarilo zoslať zložku života a svetla z protikúzla na mutáciu. Stará sa o nich Arcimág Smrtihlav s tímom mágov života. On aj zoslal poslednú zložku smrti. Vyzerá to, že Anita si zoslala zložku života sama a Lux zložku svetla. Davros nám ale unikol... Kto by bol povedal, že to bol on..."

Hlas mágovi schladnel a na Selenyu sa pozrel trochu vyčítavým pohľadom. Tá len prikývla a potom sa rozbehla chodbami k zdroju mágie. Mág za ňou ani nestihol zakričať a už bola preč. Potrebovala dočerpať manu a vydať sa na zámok Leis, dúfajúc, že Davros bude tiež musieť načerpať manu. Vbehla ku zdroju a začala meditovať. Jej sústredenie však bolo narušené a tak jej trvalo asi o pol hodiny dlhšie načerpať plnú silu. Potom rýchlo vyčarovala krídla a masívnu zbroj, oveľa hrubšiu, než tá predtým. Potom sa ešte zastavila v sále s nakazenými pri Luxanninej posteli. Tá bola nanešťastie, alebo našťastie v bezvedomí.

"Choroba opúšťa jej telo, ale časť jej mysle sa nám nepodarilo zachrániť. Nebude si pamätať nič, z posledných dvoch hodín. Súdiac podľa toho, čo sa tu dialo, by som to považovala za požehnanie."

Zhodnotila situáciu Anita.

"Ak tu nebudem, keď sa preberie, povedzte jej, že je mi to ľúto."

"Kam ideš?"

"Zámok Leis. Davros tam je a musím ho poraziť, predtým, než ublíži mame a otcovi."

Anita iba prikývla a Selenya sa otočila a maximálnou rýchlosťou odletela do rozpútavajúcej sa búrky k zámku.

* * *

Cestou si začala pripravovať kúzlo, ktoré zatiaľ poriadne nevedela, ale musela použiť všetko, čo mohla, aby Davrosa zastavila. Zároveň sa jej podarilo pripraviť najmocnejšiu zbraň, ktorú vedela privolať. Plamenný oštep. S obomi kúzlami pripravenými sa vrhla k zámku. Už to boli len ruiny, uprostred ktorých sa týčil k nebu kužeľ tmy. Na jeho základni stál Davros s rukami vztyčenýmí k nebu. Meditoval. Všade boli stopy veľkého boja. Vyzeralo to, že Eleonoru musel zabíjať niekoľko krát. Selenyi sa z toho všetkého zatočila hlava a jedna jej časť chcela čo najrýchlejšie odísť a schovať sa. Tá druhá, ktorá prevládla, zaplavila jej myseľ horúcim plameňom nenávisti. Selenya sa napriahla a z celej svojej, magicky vylepšenej sily vrhla oštep z bielych plameňov na Davrosa. Tlaková vlna z toho hodu bola dosť silná nato, aby sa búrkové mraky rozohnali zponad celého mesta. Oštep zasiahol prekvapeného Davrosa a vybuchol do gule bielych plameňov, ktorá zrovnala zvyšky hradu so zemou. Selenya neváhala a pripraveným kúzlom zasiahla Davrosa. Zhora na neho zasvietilo zlaté svetlo. Davros vykríkol od bolesti, ako váha jeho hriechov drvila jeho telo pred božským súdom. Neostalo nič, len zopár kúskov horiacej tmy v kráteri. Selenya si oddýchla. Bolo dokonané a aj keď nestihla zachrániť svojich rodičov, aspoň ich pomstila a ako dúfala vypustila ich duše z Davrosových spárov. Vznášala sa tam, modliac sa za všetkých, čo tam kôli jej bratovi zomreli, keď zrazu ucítila tupý náraz do chrbta, taký silný, že ju sotil do kráteru.

„Hádam si si nemyslela, že to bude dosť, aby si sa ma zbavila!“

Ozval sa spoza nej Davrosov mrazivý hlas. Zdvihla sa zo zeme a otočila. Šokovane sledovala, ako bratove telo, posilnené Chaosom a Temnotou zosadá na zem vedľa nej. Davrosova tvár niesla opäť jeho novo typický triumfálny úsmev, akoby Selenya bola len dieťa vyzbrojené kúskom dreva a on mocný Arcimág. Na ruke sa mu jasne skvel otcov pečatný prsteň De Vietovcov. Druhá ruka bola zväčšená do akéhosi kosteného kyja s ostňami. Tým sa po Selenyi zahnal . Tá len stihla nastaviť ruky a udržať ho. Narýchlo si v ruke vyčarovala meč zo svetla a urobila rýchly výpad. Davros sa prudko uhol a vyletel hore, smerom do búrkových mračien, ktoré sa medzitým vracali do svojho pôvodného tvaru. Selenya sa zúrivo odrazila a nasledovala. Búrka bola veľká a nebezpečná. Blesky ju mohli zasiahnuť každou chvíľou, ale jej zbroj našťastie neviedla blesk, takže bola v relatívnom bezpečí. Vyleteli až nad mraky. Davros si v ruke vytvoril meč z tmy a pulzujúceho mäsa. Začali vymieňať sériu úderov, fínt a parírovaní. Selenyi sa podarilo dostať Davrosa do defenzívy a ústupu. V správny moment urobila výpad na jeho srdce. Davros skrútil tvár od bolesti a chytil Selenyu za ruku s mečom. Z jeho prstov sa oddeľovali jednotlivé malé žilky, ktoré sa prepletali medzi pláty Selenyinho brnenia, ktoré medzitým začala korodovať temnota, ktorá sa oddelila z Davrosovho tela.

„Toto je koniec, drahá sestrička. Čoskoro sa staneš mojou súčasťou a s tebou aj tvoja mágia.“

Selenya sa skrúcala od bolesti, ako malé žilky prebodli jej kožu a začali postupne jesť a meniť jej ruku na zmutované kusy mäsa. Koniec? Dobre, ale bude to pre nás oboch! Pomyslela a spálila posledné zvyšky životnej energie, čo mala a vytvorila si v druhej ruke meč, ktorý zabodla Davrosovi doprostred hrude. Ten neveriacky vykríkol od bolesti a z rany sa začala liať tmavočervená zmes znakov a čierna krv. Davros slabol a stiahol svoju ruku zo Selenyinej. Potom ju z celej sily udrel do hlavy kyjom. Selenya pustila meče a bezvládne padala. Posledný malý kúsok jej vedomia odchádzal, uvedomujúc si, kam ho zasiahla. Do jeho náhrdelníka, zdroja jeho moci. Škoda, že už to asi nikomu zo živých nepovie. Jej telo tvrdo dopadlo na zem s hlasným prasknutím.

Kapitola 6

Epilóg

Z toho, čo sa stalo, nie je nič tvoja vina. A verím, že dokonca v tvojom bratovi sa nájde ešte kus dobra. -Luxanna

Selenya opäť brázdila vody prázdnoty. Za chvíľu to tu bude môj druhý domov. Takže toto je koniec. Davros vyhral, ja nemôžem nič robiť, ale aspoň som ho zranila... Nie že by na tom záležalo, nikto sa ma už na nič nespýta. Každú chvíľu si ma nájde a priviaže k sebe. No, aspoň sa nedám bez boja., premietala a z imaginácie si vytvorila plnú zbroj a krídla. Nič to neznamenalo, ale aspoň mala dobrý pocit, že neide, ako kravička na porážku. Každým okamihom očakávala, že sa z tmy vynoria ohavné chápadlá a vtiahnu ju naspäť. Prešla chvíľa... potom ďalšia. Každá pripadala Selenyi, ako večnosť, líšili sa len tým, že sa objavilo povestné svetlo na konci tunela. Hovoria, že na konci sa stretnem so svojimi blízkymi zosnulými... to asi pre mňa neplatí, moji blízki nie sú mŕtvi v pravom slova zmysle. Potom sa z tmy, ako očakávala vynorili chápadlá z krvi a ohňa. Prvé sekla mečom, ale druhé, tretie a štvrté ju premohli a ťahali naspäť. Chvíľu zase išla prázdnotou naspäť a potom jej dušu prebodla bolesť zo všetkých strán. Cítila, ako jej telo bolo rozlámané, jej život udržovaný nasilu Davrosovou mágiou. Jej vedomie sa vyplo.

* * *

Otvorila oči. Svoje vlastné oči. Na jedno nevidela vôbec, ale druhým sa obzerala naokolo a videla svetlomodré závesy a maľovaný strop Fakulty Života. Zdvihla hlavu. Zažmurkala a zistila, že ju skoro nič nebolí. Posadila sa na posteľ a zbadala, že na jej konci leží tvárou dole Luxanna. Pousmiala sa. Prebehla všetky udalosti, čo sa pred chvíľou udiali. Vyzerali neuveriteľne vzdialené, skoro ako sen. Dúfala, že to sen bol. Zasvrbela ju ruka. Vytiahla ju spod perín a zaskočene zistila, že na chrbte ruky má akúsi vyvýšeninu, ako jazva, len hrubšie a celé čierne, rozpínajúce sa po celej dlani a skoro ku končekom prstov. Realita ju udrela plnou silou, ako lopta vo futbalovom zápase s Fakultou Zeme. Jej domov, jej rodina... zničené, mŕtve, alebo horšie. Jediné, čo ostalo bola ona. Objala si kolená a začala ticho vzlykať. Chvíľu sa takto kývala a premietala, keď ju po vlasoch pohladila jemná ruka. Zdvihla hlavu a zbadala Luxannu, ako sa usmieva. Ten úsmev nebol jej typický roztpoašný. Bol to úsmev, aký matka venovala svojmu dieťaťu, keď sa ho snaží ukľudniť a presvedčiť, že všetko opäť bude dobré. Selenya sa trochu skľudnila a pousmiala sa na Luxannu.

„Ako by si sa ty vyrovnala s tým, že celá tvoja rodina je mŕtva.“

Luxanna ostala otázkou celkom zarazená.

„Neviem, moja rodina je tu, na Univerzite. Teda s výnimkou môjho brata. Nikdy som nad tým takto nepremýšľala. Vždy som dúfala, že sa nič také nestane... Také myšlienky prinášajú len bolesť.“

Povedala a usmiala sa od ucha k uchu na Selenyu. Tá spočiatku nechápavo pozerala a nakoniec sa donútila k úsmevu.

„Asi máš pravdu. Univerzita mi bola domovom viac ako desať rokov. Najbližšie z rodiny, čo mi ostalo, si ty. Davrosa nepovažujem za člena rodiny. S tou kreatúrou nechcem mať nič spoločné. Je to zlodej a vrah, ktorý zabil knieža Vincenta De Viet, môjho otca aj s jeho manželkou, Eleonorou a ukradol symboly rodu!“

Postupne jej hlas naberal na hlasitosti a spomienka na brata mu dodala tón spravodlivej nenávisti a túžbe potrestať. Jej svätožiara sa rozhorela, oči rozžiarili dozlata, jej výraz stvrdol a zmenil sa na grimasu zúrivosti. Luxanna ucukla a odstúpila.

„Selenya! Prosím, prestaň! Strašíš ma!“

Tá ešte chvíľu so zaťatými zubami pozerala pred seba a potom sa jej svätožiara stiahla do jemného svetla okolo jej hlavy a oči jej prestali planúť. Pozrela na Luxannu.

„Naposledy sa dívam za svojou minulosťou. Odteraz hľadím len dopredu. Prepáč mi to, ale Davros musí byť zastavený. Ale je tu ešte jedna vec, ktorá je pre mňa záhadná. Ako som sa sem dostala? Myslela som, že som mŕtva a že Davros si berie moju dušu."

"Ja som pri tom nebola, ale Arcimág- Dekan zobral z každej fakulty schopných mágov a všetci sa rýchlo prepravili ku vám domov. Vraj ťa ledva stihli zachrániť, lebo Davros ťa akurát oživil chystal sa ťa zobrať preč. Mágovia Života ťa dali na mieste do poriadku, ale že vraj si bola neuveriteľne vyčerpaná a spálila si skoro všetku svoju životnú energiu na kúzlenie. Jediné, čo mohli bolo nechať ťa tu načerpať energiu a pomaly sa uzdravovať."

"Počkať, ako dlho som bola mimo?"

"Asi tri mesiace."

"Čo!? Stratila som štvrť roka v posteli?"

Selenya si strhla obväz z hlavy a pokúsila sa vstať. Nevyšlo jej to a padla naspäť. Aj keď mágovia Života urobili všetko na to, aby nezoslabla, cítila sa trošku cudzia vo vlastnom tele. V podstate jej ho museli pospájať dokopy, ako zistila zo svojej karty pacienta.

"Asi budem potrebovať trochu pomoci, Lux."

* * *

Tak začalo pre Selenyu dlhé obdobie, počas ktorého sa opäť naučila chodiť a za ďalšieho pol roka cvičenia a tvrdých tréningov bola opäť fit. Bolo treba vyriešiť niekoľko rodinných záležitostí. Bez rodových symbolov nemohla uplatniť nárok na vládnutie a ani nechcela. Provincie kniežatstva nechala v rukách Správcov dokým sa nebude právoplatný dedič môcť vrátiť k vláde. Ona nemohla, bez symbolov rodu a s Davrosom nažive zastať tú funkciu. Väčšinu peňazí minula na vyplatenie odškodného rodinám Davrosových obetí. Ledva jej zostalo na doštudovanie a nejaké tie rezervy na potom.

Niekedy začiatkom jej posledného roku na univerzite sa prechádzali s Luxannou po univerzite, ktorá im obom bola za posledné roky permanentným domovom.

"Lux, vieš už, čo budeš robiť, keď koncom roka doštudujeme?"

Nadhodila Selenya novú tému.

"Nó, ja by som sa rada vydala za bratom, ale to asi nebude možné. Nerozmýšľala som nad tým nejako veľmi. Čo ty?"

"Ja v tom mám jasno. Po Univerzite behajú chýry o tom, že niekoľko študentov by chcelo ísť skúmať Arkánu na Vrchovatec. Ja by som asi rada išla s nimi. Som si istá, že Davros je práve tam. Je treba aby boli pripravení na to, čo ich tam čaká a ja viem Davrosove slabiny a aj to, ako rozmýšľa. Luxanna. Bola by som veľmi rada, aby si sa ku mne na túto cestu pridala. Ak nemáš nič iné, čo by si radšej robila, pridaj sa ku mne!"

Luxanna chvíľu rozmýšlala, prekvapená náhlou vážnosťou svojej kamarátky.

"Nechaj mi nejaký čas na rozmyslenie."

Selenya iba prikývla. Nečakala odpoveď na takúto vážnu otázku hneď.

"Dobre, idem!"

Zasmiala sa Luxanna. Selenya bola len šokovaná a usmiala sa pre seba. Luxanna jej bola asi najbližším priateľom, prakticky sestra, teraz už od nepamäti. Za posledné roky, od Davrosovej zrady ju znovu naučila sa usmievať a Selenya znovu videla krásy života pred ňou. Toho roka Selenya začala šíriť klebety a chýry o tom, ako niektorí študenti najvyššej úrovne chcú ísť hľadať Arkánu. Za posledné roky ju skoro nič iné, okrem štúdia nezaujímalo. Hnev na Davrosa si vybíjala v šerme. Dotiahla svoje techniky k dokonalosti a na Turnaji, po ďalšej v šnúre výhier vyzvala profesora Ostroseka, aby si s ňou zašermoval. Po troch výmenách ho premohla a on iba uznanlivo kývol a ponúkol jej svoje miesto učiteľa šermu. Ona však odmietla, kvôli iným povinnostiam, ale stále myslí, že by to bola prospešná kariéra a ak sa vráti, rada vezme jeho miesto. Nie veľmi veľa sa našlo tých, čo by chceli hľadať Arkánu, ale v deň, pred koncoročným plesom prišla Selenya do knižnice Univerzity.

A to je prezatiaľ všetko, ku Selenyi. Uvidíme, ako dopadne jaskyňa a potom to možno spíšem a uverejním. Zatiaľ sa majte dobre a príjemné prázdniny.