Príbehy Abarinu - Selenya III

Zase raz vás vítam pri posedení pri čajíčku (kto nechce, nemusí) a niečomu k čítaniu (či dobrému, alebo zlému, to už je na Vás). Predstavovanie dúfam zase raz nieje treba, tak poďme rovno k príbehu...

Kapitola 3

Starší bratia

Doteraz som neverila na anjelov. Teraz s jedným žijem.

"Vstávať, vstávať! Máme za hodinu prednášku."

Selenya sa len zamrvila, ako jej Luxanna odostrela závesy a jej sa do očí oprelo ostré svetlo. Keď ich otvorila, zistila, že Luxanna drží v ruke malé svetielko a svieti ním na celú miestnosť. Selenya pozrela z okna a videla, že okno je v skutočnosti otočené na sever.

"Mmmmh, už idem. Čo máme prvé?"

"Prednášku o základnom zosielaní. Ja som ju mala zopár rokov dozadu, ale prídem na ňu a vlastne nebudem ti kaziť prekvapenie. Ja mám zopár iných prednášok, vieš, ja tu som už nejaký čas."

Selenya len neveriacky zavrtela hlavou.

"Ako dlho?"

"Už od mojich štyroch rokov. To je vcelku smutný príbeh a teraz nie je čas ho rozprávať. Poď, naraňajkujeme sa."

Odvetila Luxanna narýchlo. Potom sa obe obliekli a išli na prednášku. Na Selenyino prekvapenie, do sály vošiel profesor, okolo štyridsiatky a vedľa neho pricupitala Luxanna. Profesor sa zadíval na nových študenotv.

"Dobré ránko. Prepáčte, že ste boli nahnaní takto skoro ráno do školy, ale inam sa nám už prednáška nevmestila. Keďže ste tu všetci noví, a predpokladám, že väčšina z vás nemá o mágií potuchy, začneme s najzákladnejšími vecami. Ja som profesor Tekius a toto je moja mladá asistentka, Luxanna. Vysvetľovať bude ona, aby ste videli, že to, čo sa tu budete učiť, je detská hra."

Luxanna sa uklonila triede a s úsmevom, trocha žartovne sa otočila na zvyšok triedy. Boli tu študenti zo všetkých fakúlt, táto prednáška sa konala v hlavnej sále univerzity. Luxannina prednáška bola v základe všetko, čo Selenya už vedela od mamy. Aj napriek tomu sa jej páčila, ale videla, že boli aj takí, čo sú znudení. Niektoré deti kupeckých a šľachtických rodín len neveriacky krútili hlavami. Zazneli aj vyhrážky typu "Môj otec o tomto bude počuť..." a "Neslýchané! Oni nechajú dieťa učiť. Ďalšiu prednášku bude prednášať šimpanz a tú potom asi skupinka myší." Napriek tomu bola prednáška celkom pekná, vtipná a vcelku zaujmavá. Teda aspoň pre Selenyu.

Po prednáške sa Selenya stretla s Luxannou.

"Bola si veľmi dobrá."

"Ale, kdeže, toto je len taká maličkosť, dostanem za to zopár meďákov a je to jediná, ktorú prednášam ja. Zvyšok si už zobere profesor Tekius a... Ííííí!"

Čo Luxanna chcela povedať zaniklo, lebo jeden študent jej za golier nalial za pohár vody, Luxanna sa na chvíľu zahriakla, ale potom sa otočila.

"Za čo to bolo?"

Zakričala na skupinku prvákov, ktorá sa veľmi zabávala na nešťastí druhých. Jeden z nich držal hrnček a podľa šatov to bol syn nejakej bohatej rodiny.

"Nič, len som bol zvedavý, ako zareaguješ, krpec. Ja som Kert, z fakulty mágie Vody. A ty si na tom pódiu vyzerala, ako šimpanz. Profák ťa tam predvádzal, ako papagája, čo sa naučil rozprávať."

Povedal, a aj on aj partia jeho kamarátov sa rozosmiali, pričom on vylial zvyšok pohára Luxanne do tváre. Tá ostala stáť, ako sa jej mokré vlasy preliali cez tvár. To už bolo na Selenyu trochu príliš. Rodičia ju učili skromnosti, takže sa neobliekala nijako extra. Mala len jednoduchú róbu s koženou kapsou na knihy. Postavila sa medzi Luxannu a Kerta a dala si bojovne ruky pred tvár. Za posledné roky sa učila aj u palácovej stráže bojovať mečom, aj rukami. Bolo to trochu zvláštne, ale jej otec na tom trval. Na to, že bola dievča, bola na svoj vek veľmi vysoká. Bola o malý kúsok vyššia, než chlapec pred ňou.

"Nechajte ju byť. Ak sa vám chce bojovať, vyberte si niekoho silnejšieho!"

Okríkla chlapca a vyrazila päsťou na jeho tvár. Zasiahla ho do líca. Kert to nečakal a zvalil sa. Aj on, aj jeho banda neveriacky pozreli na Selenyu. Potom vstal a vrátil úder. Selenya ho vykryla, ale on ju medzitým udrel do brucha. Od bolesti sa jej podlomili kolená. Na to si chlapec vyčaroval trochu vody do pohára, napľul do neho a vylial ho Selenyi na hlavu. Toto bolo prvý krát, čo pocítila poníženie. A povedala si, že už ho nikdy nechce cítiť. Nato však zableslo oslnivé svetlo všetkým do očí. Banda sa prestala smiať a začali si pretierať oči. Kert zakričal;

"Chytťe tú malú!"

"Čo sa to tu deje?!"

Prísny hlas presekol vzduch. Z konca chodby sa behom okamihu pri nich objavil vysoký, štíhly profesor, s rapírom za opaskom. Prísna tvár s orlím nosom, briadkou a fúzikmi, obklopená hrivou kučeravých vlasov sa hrozivo nahla ku skupinke študentov.

"Ony si začali..."

Chopil sa Kert okamžite iniciatívy. Profesor prísne pozrel na Selenyu, lapajúcu na zemi po vzduchu a zúrivo pozerajúc na Kerta. A potom pozrel na Luxannu, ešte stále stojacu s vlasami v tvári na mieste. Otočil sa prísne na Kerta a jeho bandu a prebodol ho pohľadom.

"O tom vážne pochybujem. Luxannu poznám veľmi dobre. Vy piati ste v riadnom probléme. Napádať a šikanovať študentov je v ráznom rozpore s rádom školy. Môže to viesť až k vyhodeniu. Vy piati sa zúčastníte umývania Alchymistického laboratória. Dnes v ňom prváci budú mať prvé cvičenie a ja dohliadnem na to, aby sa po vašej návšteve všetky banky a odmerky len ligotali. Odchod!"

Kert a jeho banda, ktorým sa ledva vrátil zrak sa bez slova rozbehli chodbou preč. Potom sa profesor otočil na Selenyu a Luxannu.

Luxanna, si v poriadku? Toto sa stáva každým rokom, prepáč, tentokrát som sa zdržal. Ale vidím, že si si našla novú ochránkyňu."

Otočil sa profesor s úsmevom na Selenyu, ktorej sa akurát vrátil dych.

"Profesor Ostrosek. Ďakujem za vašu pomoc. Nebojte sa, ja by som to skúsila nejako ukecať. Ale, čo bolo, bolo. Sel, si v poriadku?"

Luxanne sa postupne vracal optimizmus do hlasu. Selenya sa pokúsila vstať, ale moc jej to nevyšlo, tak jej profesor podal ruku.

"Ďakujem."

"Potešenie je na mojej strane. Som profesor Ostrosek. Vyučujem magický šerm a taktiku magických duelov. Videl som, čo sa stalo. Máš guráž, obdivuhodne si sa postavila na obranu kamarátky. Ten prvý úder bol takmer perfektný. Ide o to, že takých, ako ty by som rád mal vo svojej triede."

Selenya len začudovane pozrela na profesora.

"Porozmýšľam o tom."

Profesor im potom len pokynul a odišiel. Potom išli každá na svoju prednášku. Večer sa Luxanna vrátila v dobrej nálade s listom v ruke.

"Brat mi napísal. Budúci týždeň má voľno a príde za mnou."

Selenya len s nezáujmom pozrela na Luxannu.

"Veľkí bratia... Raz vždy sklamú... Raz "vyrastú" a už pre nich nie si ničím."

Prehlásila, hlasom plným zklamania ku koncu vety už so slzami na krajíčku. Luxanna nahodila zmätený výraz.

"Veľkí bratia sú najlepší členovia rodiny. Môj je jediný, kto sa mi skutočne venoval."

"Uvidíš, raz na teba zabudne, ako môj zabudol na mňa."

* * *

Nakoniec sa Selenya rozhodla, že zoberie Ostrosekove lekcie, hlavne, aby vedela ochrániť Luxannu. Ani nevedela ako, ale mladá, usmievavá dievčina jej prirástla k srdcu a behom nasledujúcich rokov sa u nich vyvinulo akési základné priateľstvo. Väčšinou bola Selenya stále odmeraná, ale keď Luxanna v niečom uspela, bola za ňu úprimne šťastná. Poschodovú posteľ nakoniec dostali. Niekedy ich priateľstvo bolo skúšané, hlavne tým, že obe postupne dospievali a niekoľkokrát sa stalo, že spolu dlhé týždne ani neprehovorili. Nakoniec sa ale vždy dali dokopy. Najtemnejšie boli časy, keď Selenya stretla svojho brata. Vtedy začala byť neuveriteľne odmeraná, takmer bez emócií a len chladne predniesla nejakú výhovorku, aby sa v jeho spoločnosti nemusela zdržovať veľmi dlho. Selenya medzitým dosiahla titulu Mága a rozhodla sa študovať ďalej na Veľkého Mága. Okrem toho sa stala najmladšou osobou, ktorá vyhrala majstrovstvá v magickom šerme z celého impéria. Od tej doby nebola porazená. Davros medzitým zvládol dotiahnuť svoje majstrovstvo aj v mágií Života aj Ohňa na úroveň Arcimága v priebehu nasledujúcich siedmych rokov. Potom sa rozhodol ísť do sveta. Na rok sa stratili všetky stopy po ňom. Keď sa vrátil, bol opäť veľmi usmievavý a ako prvé, čo urobil, prišiel za Selenyou a chcel sa jej ospravedlniť.

Selenya sedela v knižnici, čítala knihu o pokročilej Lumiomancií a pila svoju obľúbenú teplú medovinu. S Luxannou v okolí sa nedalo veľmi študovať, tak vyhľadávala kľud knižnice. Tento večer sa jej však na chvíľu zazdalo, že začula, alebo skorej zacítila niečiu prítomnosť v knižnici. Rozhliadla sa, ale nikoho nevidela. Keď sa pozrela naspäť, v jej knihe bol lístoček. Na ňom stálo: Prosím, stretni sa so mnou, pri severnom múre univerzity.

Selenya si ho prezrela zo všetkých strán, ale nikde nenašla žiadnu značku ani nijakú stopu, že od koho by mohol byť. Mala osemnásť rokov a patrila ku krajším zo svojej fakulty, takže chápala, že chlapci po nej celkom išli. Zaklapla teda knihu a jednoduchým gestom si vyvolala vlastné malé svetielko. Obliekla si svoj plášť a vyšla do októbrového večera, k severnému múru Univerzity. Tam k jej veľkému prekvapeniu stál Davros, očividne čakajúc na ňu. Úprimne sa na ňu usmial a objal ju. Ako ju držal, zašepkal;

"Prepáč. Posledných pár rokov som nebol sám sebou. Teraz ti budem skutočným bratom, ako má byť. Počul som, že otec sa má veľmi dobre. Chcel by som ti posledné roky vynahradiť. Chcem ostať tu, na Univerzite a učiť. Aspoň dokým ty nedoštuduješ. Počul som, že už začínaš Arcimága."

Postavil sa pred ňu, stále ju držiac za ramená a dívajúc sa jej do očí. Oči mali vždy obaja rovnaké. Guľaté a modré. Selenya však zdedila pôvab svojej babky De Viet, pričom Davros zdedil jemné ušlachtilé črty po otcovi. Selenya si nebola istá, čo sa deje. Posledné roky jej prišli, ako sen, akoby v nich plávala v hustom sirupe a až na pár momentov s Luxannou jej prišli, ako veľmi nejasný obraz odvíjajúci sa okolo nej. Teraz sa však všetko menilo. Mala svojho brata a uvedomila si, že jediné, po čom túžila je uznanie od neho. Usmiala sa po prvý krát za posledných desať rokov skutočne od srdca.

"Ani nevieš, aká som rada, že sa mi vrátil brat."

Objala Davrosa, až zaprašťali kosti. Za posledné roky zosilnela a dokázala pretlačiť aj najväčších hromotĺkov v miestnej hospode u Štyroch Elementov. Davros len zastenal.

"Ech, riadne si zosilnela. Predstavte si to. Moja malá Selenya a silná bojovníčka. Najmladšia a zatiaľ neporazená. Tento rok vstúpim do šermiarskeho turnaja aj na."

Zažartoval a usmial sa na Selenyu. Tá od neho na krok ustúpila a obzrela si svojho brata po prvý krát za posledných pár rokov od hlavy až k päte. Svalnatá mužská postava, čerstvo oholený, so zastrihnutými vlasami, v bielej košeli a čiernym plášťom. Po boku sa mu hojdal v pochve meč s rodinným erbom a Davrosovými insigniami. Na krku sa mu na retiazke hojdala doštička červeného jantáru, v tvare trojuholníka, pokrytého zvláštnymi magickými znakmi. Vyzeralo to, ako zvláštna kniha kúzel, po ktorej sa značky prelievali po povrchu, ako olejové oká na polievke. Selenya mala svoju knižku kúziel na krku presne tak isto v malej zlatej klietke. Súrodenci... Myslíme veľmi podobne.

"Poď, možno ešte v jedálni nájdeme niečo na zjedenie. Povieš mi o svojich cestách.

* * *

Tak Davros rozprával o svojich cestách, o tom, čo zažil, ako sa pokúsil, žiaľ neúspešne, dostať na Vrchovatec, ktorý vybuchol niečo vyše roka po tom, čo z neho odišiel. Ďalšieho rána išiel za Vrchným Arcimágom- Dekanom školy a požiadal o miesto profesora. Vďaka jeho povesti talentovaného mága z legendárnej šľachtickej rodiny mu bolo vyhovené. Aj Vincent, jeho otec to zobral veľmi dobre, ako skúsenosť pre svojho následníka. Všetko vyzeralo opäť skvelo. Počas najbližších dvoch rokov bol Selenyin život asi najlepším, aký mohol byť. Potom však zasiahla ďalšia podivná udalosť. Niektorí študenti boli nájdení mŕtvi, s podivne pokrivenými telami. Škola bola uzavretá do karantény, kôli podozreniu na magickú chorobu.