Príbehy Abarinu- Selenya II

Zase raz všetkých zdravím a vítam. Pokračujeme v príbehu Selenye, tentokrát trochu dlhšou kapitolou, tentokrát snáď nieje treba dlhé predstavovanie, takže sa na to vrhneme prakticky hneď, takže dobré čítanie prajem.

Kapitola 2

Skutočný priateľ

Najväčší nepriateľ, s ktorým som zatiaľ bojovala som ja sama. Dobre, že teraz mám dobrého spojenca.

Asi mesiac po Davrosovom návrate prišiel pre neho čas sa vrátiť do školy. Zároveň to bol čas pre Selenyu, aby nastúpila na svoje vlastné štúdium. Okrem iného doteraz mávala niekedy lekcie od svojej mamy, ktorá ju nechala nazerať do svojej knihy a učila ju mágiu Života. Ako dar k prijatiu do školy od nej Selenya dostala flautu, aby sa rozveselila. Lekcie s Eleonorou boli jediné svetlé chvíľky, ktoré za posledné štyri roky mala. Eleonora ju spevom učila mágiu života a Selenya sa postupne naučila hrať na flautu, keďže spievať absolútne nevedela. Flautu, čo potom dostala od mamy, jej ona mágiou vyrobila z bieleho dubu, ktorý bol na dvore ich sídla. Do nej zakliala kúsok zo svojej vlastnej mágie, aby bola so Selenyou vždy a všade.

Selenya teda išla študovať. Nevedela sa nijako rozhodnúť, ktorú mágiu, tak sa naslepo vydala so zaviazanými očami a rozhodla sa, že fakulta, ktorá bude najbližšie, keď si pásku z očí dá dole, bude jej zameraním. Ako tak išla po univerzite, počula rôzne hlasy, ako sa jej smejú za chrbtom, rôzne začudovania, či je slepá, alebo niečo. Nakoniec ju niekto chytil za ruku.

"Kam chceš ísť?"

Opýtal sa detský hlások. Vcelku príjemný, trošku vysoko postavený a akoby každou chvíľou išiel prepuknúť do smiechu. Selenya sa začudovala, ale odpovedala pomerne chladne.

"Kamkoľvek ma zavedieš."

"Dobre, ako chceš. Do akej fakulty patríš? Vyzeráš byť nová? Tú pásku máš prečo? Niesi dúfam slepá? Ak áno, myslím, že by som mohla poznať kúzlo, ktoré to napraví."

Selenya prevalila očami. "Skvelé, jediná osoba, ktorá sa rozhodla mi pomôcť a nevie zatvoriť ústa.", pomyslela si, ale neodpovedala.

"Tak, ja som tu, ak chceš ísť ďalej, môžem požiadať niekoľkých priateľov. Aspoň jeden by ti mohol pomôcť sa dostať kde chceš."

Selenya len pokrčila ramenami a odviazala si pásku. Stála pred vchodom do nádhernej gotickej budovy, ale strecha bola zo sklenených panelov. Vnútri bolo osvetlenie v podobe kryštálov, ktoré okolo seba vyžarovali teplé, príjemné svetlo. Pred Selenyou stálo malé, asi sedem, možno osemročné dievča a veľkými modrými očami sa na Selenyu pozeralo. Malo svetlú róbu lemovanú modrou, blond vlasy, zviazané čelenkou, ktoré sa v slnku leskli, až z toho trochu oči prechádzali.

"Ó, už chápem! Ty si s niekým hrala na Slepú babu. Dúfam, že som nevyrušila? Znamená to, že teraz ja mám babu?"

Povedalo dievča entuziasticky a chcelo Selenyi zobrať šatku. Tá si ju však nedala zobrať a namiesto toho sa spýtala;

Čo je toto za budovu? A nie, nehráme Slepú babu, vlastne ani nemám s kým."

Dievčatko len začudovane stiahlo ruku a pozrelo sa Selenyi do očí.

"Nepoznáš nikoho? To ale nie je možné! Poznáš mňa, môžeme byť kamarátky. Moje meno je Luxanna, ale kamaráti mi hovoria Lux!"

Povedalo dievča a natiahlo ruku na pozdrav. Selenya ruku odignorovala, obišla Luxannu a prišla pred dvere do zvláštnej budovy. Na mramorovej tabuli vedľa vchodu stálo; Facultas Magicorum Luminosum. Selenya poznala dosť veľa zo starách jazykov, aby vedela, že to je Fakulta Mágie Svetla. Rozbehla sa teda ku vchodu a ku svojmu počudovaniu, Luxanna sa rozbehla za ňou.

"Hráme na naháňačku?"

Spýtala sa, ale za chvíľu už sa jej Selenya stratila v dave novopríchodzích študentov. Dobehla ku kočiaru svojej rodiny a zobrala si svoje kufre. Potom sa obrátila na vozku.

"To je všetko, ďakujem. Povedz mame, že som sa rozhodla pre mágiu Svetla. Pekný deň, Johan."

Johan sa len uklonil a popohnal kone. Selenya mu ešte zamávala a pobrala sa v dave smerom naspäť k Fakulte Svetla. Išla rovno za Arcimágom fakulty. Ten si ju premeral od hlavy k päte a povedal;

"Nepríjmam už ďalších študentov. Choďte prosím na inú fakultu, verím že na fakulte Zeme, alebo Života, tam by ešte mali mať miesto, ale ja už naozaj nemám miesto. Selenya len trochu naštvane vyfúkla vzduch, keď niekto zaklopal na dvere. Bez opýtania dnu vletela zadýchaná Luxanna. Najprv pribehla k Selenyi, šťuchla ju do lakťa a povedala;

"Máš Babu. A nemôžeš mi to vrátiť!"

Potom sa otočila na Arcimága Svetlolama a spustila neuveriteľne rýchly sled slov, z ktorého ťažko rozlíšiť jednotlivé slová, ale Selenya dokázala pochytiť, že Luxanna Arcimága prosí, aby Selenyu nechalo študovať u nich. Svoj argument nakoniec ukončila;

"A vôbec, videla som ju vybaľovať veci z koča De Vietovcov."

Na toto už arcimág zareagoval a zažmurkal.

"Dobre teda, poznám rodinu De Viet a ich talent. Davros De Viet je asi najgeniálnejším mágom života, akého poznám. Za iba päť rokov dosiahol status Vyššieho Mága Života. Počul som, že začal bokom študovať na fakulte Ohňa... Dobre, rozhodol som sa, ak mi tu a teraz vyčaruješ aspoň malé svetielko, alebo iný náznak mágie Svetla, môžem usporiadať zopár vecí a nechať ťa na fakulte študovať."

Nato Selenya len prikývla a začala sa sústrediť. Snažila sa nabrať do seba manu zo slnka a kryštálov okolo seba. To sa podarilo, ale ako sa len snažila, nedarilo sa jej sformovať, ani najjednoduchšie kúzlo, ani len záblesk. Keď tu zrazu sa jej medzi rukami objavila malá guľôčka svetla, zablikala a zmizla. Selenya zmätene pozerala okolo seba. Vedela, ako je cítiť, keď zošle kúzlo. Pozrela na arcimága, ale ten len uznanlivo prikývol. Prekvapene pozrela na Luxannu, ktorá len nenápadne žmurkla.

"Dobre, myslím, že by sa dalo niečo zaranžovať. Nie je ale miesto na internáte, takže bude treba nájsť dobrovoľného študenta, teda skôr študentku, ktorá by s tebou zdieľala..."

"Ó, ja sa hlásim. A dobrovoľne!"

Ozvala sa Luxanna so zdvihnutou rukou až ku stropu a úsmevom od ucha k uchu. Arcimág sa len usmial. "Samozrejme.", povedal si.

"Dobre teda, slečna De Viet sa teda nasťakuje k tebe do izby. Luxanna, choď si izbu pripraviť a my medzitým preberieme papierovačky a financie."

Luxanna len prikývla a vyletela z miestnosti. Selenya s Arcimágom Svetlolamom prebrala všetky dôležité veci ohľadom štúdia a nakoniec vyšla von. Ku svojmu prekvapeniu nenašla svoje kufre pred kanceláriou, kde ich nechala. "Čo je tá Luxanna zač? Prečo mi takto pomáha? Ja som tu len kôli štúdiu, aby som si splnila úlohu, ktorá mi prináleží. Možno, ak ju budem ignorovať, nechá ma na pokoji. Dúfam, že sa mi podarí pri nej sa vyspať. A som zve..."

"Ahoj! Zobrala som ti veci k sebe. Poď, ukážem ti, kde bývame. Bude to skvelé, budeme študovať spolu, variť si, zapletať vrkoče a kopu iných zábavných vecí, čo som si naplánovala."

Pretrhla Luxanna rázne Selenyinu niť myšlienok. Tá len bez úsmevu prikývla. "Hmm, prečo sa neusmieva? Som zvedavá, aké má záujmy, čo robí vo voľnom čase, aké hry má rada..."

Pomyslela si Lux.

"Koľko máš vlastne rokov? A tuším som ešte nepočula tvoje krstné meno a myslím si, že hovoriť ti "Slečna De Viet" je trochu staromódne a nevhodné, nehovoriac o tom, že neuveriteľne dlhé."

"Mám desať rokov. Volám sa Selenya. Počuj, som tu len kôli tomu, aby som si splnila povinnosť vôči mojej rodine, získala aspoň titul "Mág" a o je všetko."

Odvetila Selenya bez štipky emócie.

"Ó, takže to si o tri roky staršia, ako ja, ale nevadí, ja mám narodeniny za týždeň, takže ťa kúsok dobehnem a bude medzi nami rozdiel len dva roky."

Luxanne sa celý čas nezastavili ústa. Medzitým dievčatá prišli k budove internátu a do malej, veľmi narýchlo upratanej izbičky s jednou posteľou a s náhradnou perinou a vankúšom na zemi.

"Je to trochu malé, ale keď sa trochu potisneme, bude to v poriadku. Zajtra sa porozprávam s arcimágom, aby nám tu priniesol poschodovú posteľ. Ak nám vyhovie, môžem spávať hore? Prosím?"

Potom Luxanna postupne poukazovala Selenyi, kde je kúpeľňa, jedáleň a všetko, čo k internátu patrí. Zvyšok dňa sa Selenya vybaľovala, do polovičky skrine, ktorú jej Luxanna vypratala. Potom si išla do knižnice vybrať knihy, v ktorých do večera listovala. Luxanna medzičasom behala po internáte a rozprávala sa s kamarátmi, ktorí sa po letných prázdninách vrátili do školy. Večer sa obe prezliekli a Selenya sa chystala si ľahnúť na predstrené na zemi. Luxanna ju okamžite prerušila.

"Nie-e. Ty spíš na posteli. Ako tvoj starší spoluštudent na tom trvám. Aha, vlastne ty si staršia... Ale ja mám viacej skúseností so študentským životom."

Selenya len trochu prekvapene prešla na posteľ a ľahla si. Potom zhasli svetlo. Po chvíli sa predsa len ozvala.

"Luxanna..."

"Nie, Lux, hovor mi Lux, je to kratšie a mám to radšej. A Selenya je tiež celkom dlhé, myslím, že Sel je kratšie, môžem ti hovoriť Sel?"

Prerušila ju Luxanna. Selenya sa po prvý krát usmiala a s priateľským tónom sa opravila.

"Lux... Ďakujem. Za všetko, ale prečo vlastne?"

"Nebuď smiešna. Ja chcem byť len priateľská."

Chvíľu bolo ticho, ako Selenya premýšľa a nakoniec len povedala;

"Dobrú noc, Lux. A kľudne mi hovor Sel."

"Dobrú noc, Sel."

Takže to je pre zatiaľ všetko, myslím, že k presladenosti tejto kapitoly chýbala už len dúha, poníky a cukrová poleva. Nabudúce sa pozrieme na prvý deň v škole. Ako vždy, komentáre, kritika a hocijaký pokec sú vítané.