Jeskyně nejen na motivy...

Tala – postava z jeskyně Povídky Anneanské

Dnes vám ráda představím Talu z jeskyně Povídky Anneanské, kterou hraje Bludička.

Kmeň Aygur

Znalosti o indiánskom kmeni Aygurov skrytom niekde v hustých západných lesoch sa u každého líšia. Sú takí, ktorí ho považujú za mýtus a príbehy o nich si rozprávajú na zabavenie alebo strašenie malých detí. Nájdu sa ale aj takí, ktorí tvrdia, že aygúrov bežne vídavajú vo svojom meste, kvôli obchodu či priateľským návštevám. Alebo skôr vídavali...
Mýty hovoria o tajuplnom kmeni, ktorého členovia sa vedia meniť na rôzne lesné beštie, vlkov, medvede, líšky aj jelene a rôzne iné. Hovorí sa, že v západných lesoch, nikdy nevieš či zviera, ktoré vidíš je skutočne zviera, alebo iba nahnevaný aygur, ktorý ťa chce vyhnať zo svojho lesa. Nikdy vraj neopúšťajú lesy a tí, ktorí tvrdia, že ich videli v meste si vypili príliš veľa alebo si len vymýšľajú aby sa zviditeľnili. Legendy však vravia o ich záhadnom zmiznutí, či možno aj vyhynutí.. koho by to však trápilo? Veď je to len mýtus. Ale ako sa vraví, každý mýtus má svoj reálny základ..
A rovnako aj tento. Kmeň Aygur skutočne existoval, ale žili vo veľmi izolovanej spoločnosti. Mnohí z nich nikdy ani nevideli svet mimo lesov. Bol to mierumilovný kmeň, uctievajúci prírodu. Verili, že po smrti sa duch osoby prenesie do zvieraťa, s ktorým bol za života spojený.  Spojení  boli ale viac, ako iba duchovne. Každý člen sa v rámci iniciačného obradu nechal pokúsať a zmenil sa na niečo, čo by sa vo všeobecnom chápaním dalo nazvať ako dlak. Aygúri tak chceli  lepšie porozumieť prírode, celej jej kráse a dokonalosti.
Jedného dňa sa však stala tragédia. Niekto alebo niečo vyvraždil celý kmeň, prežilo len zopár jedincov, ktorý mali to šťastie a neboli počas tej udalosti v tábore. A medzi nimi je aj Tala.

Tala (celým menom Ntalah Waqiza, čo znamená Tá čo s ryšavým chvostom behá po oblakoch)

Tala je mladé dievča útlej postavy, s ryšavými vlasmi a veselými hnedými očami. Počas života v kmeni si nerobila veľa starostí. Bola hlavou večne v oblakoch, svet mimo lesa ju nezaujímal. Mala milujúcich rodičov a starú mamu, ktorú nadovšetko zbožňovala. Dni trávila zaúčaním sa do každodenného života kmeni a behaním po lese s kamarátmi. Pri dovŕšení pätnásteho roku života, rovnako ako všetci jej rovesníci, si prešla iniciačným obradom aby sa stala plnohodnotným členom kmeňa. Ako Hakan-teda duchovný mentor, alebo zvieracie ja, jej bola pridelená od duchov líška. Tak sa z Taly stala líškodlačica.
Bol to priam idylický život a Talu by nikdy nenapadlo, že sa to môže niekedy zmeniť. No zmenilo sa a až tragicky rýchlo. Talou táto udalosť neskutočne otriasla, z mladého rojka sa behom chvíle stala zlomené a ustráchané dievča. Bola zúfalá, nevedela čo si počne. Nejednu bezsennú noc utopila v slzách smútku a beznádeje.
Nejakú dobu po tragédii žila so svojimi rovesníkmi, čo mali rovnako to šťastie a prežili. Chvíľu to vyzeralo aj nádejne, ale zvrtlo sa to, keď ostatní chceli nasledovať cieľ, ktorého sa Tala desila. Miesto toho aby čelila svojmu strachu zbabelo utiekla a rozhodla sa žiť sama.
Nikdy nezistila, čo sa vlastne v ten strašný deň stalo.
Ako čas plynul, Tala si zvykla na osamelý život. Ľudskú podobu používa zriedkavo, či už pri nutných návštevách okolitých mestečiek alebo pri výpravách s členmi iného indiánskeho kmeňa.
Každých niekoľko dní si Tala rituálne opravuje maľovanie na tvári,  ktoré značí že je aygur a pri tom si pohmkáva jednu z aygúrskych rituálnych piesní. Už nikdy sa neodvážila vrátiť naspäť na miesto kde vyrastala s kmeňom. Jediné čo jej ostalo, je kostený prívesok od rodičov, zdobená kožená zbroj a spomienky na bezstarostné dni, ktoré sa už nikdy nevrátia.

Deň veľkej tragédie

Všetko bolo pokojné, bol  to príjemný deň ako bývalo zvykom v tomto ročnom období. Tala a traja jej rovesníci – Nootau (sova), Sewati (medveď) a Isi (srnka) sa vybrali do lesa vo svojich zvieracích podobách skúmať tajomstvá prírody..a samozrejme hrať sa. Na poslednú čakali samozrejme na Talu. Vždy oznamovala starej mame a rodičom kam idú a vždy si pri tom vypočula, nech nejdú ďaleko, nech sa do večere vrátia nazad a všetky ostatné reči, ktoré majú starostliví rodičia. Isi už prešľapovala od nervozity. Už chcela byť v lese, behať a jašiť sa. Keď konečne vyrazili všetci štyria spustili šprint a so smiechom závodili, kto bude prvý pri starom dube. A tak to šlo celý deň. Bezstarostne sa šantili, naháňali, oddychovali na mäkkej tráve a užívali si krásneho dňa. Ani vo sne by ich nenapadlo, že by to niekedy malo byť inak. Ostatní sa už postavili a zase sa začali naháňať, ale Tala ešte ostala ležať a počúvala šum stromov. Na to dostala spŕšku lístia. „Zobuď sa rojko, nemôžeš mať predsa celý deň hlavu v oblakoch!“ „A prečo nie, Sewati? Veď je tak krásne.“ A vrátila mu spŕšku lístia so smiechom za krk. Chvíľu sa tam tak ohadzovali, keď zrazu doletel Nootau a vystrašeným hlasom povedal: „Niečo zlé sa stalo! Viem to! Cítim to! Musíme sa vrátiť čo najrýchlejšie!“ Všetci zvážneli, lebo vedeli, že Nootauove predtuchy sa vždy splnili. Všetci sa premenili na zvieratá aby boli nazad čo najrýchlejšie a bežali.

Keď sa objavili pod rodným stromom nemohli uveriť tomu čo videli. Mnoho aygúrov už ležalo na zemi bez známok života, niektorí ešte stonali a s poslednými bolesťami čakali na svoj koniec. „Stará mama! Musím nájsť starú mamu!“ vyštekla Tala a bežala smerom k rodinnému tipi. Tam ju našla sedieť, stonajúc vedľa Taliných rodičov, ktorý mali svoj koniec už za sebou. Už-už sa išla premeniť aby mohla objať rodičov, ale v tom ju stará mama zastavila. „Nie! Ostaň..v líščej podobe..keď sa premeníš..nakazíš sa..a umrieš..ako..všetci..“ „Stará mama..“ „To bude dobré..moja milá..hlavne bež do lesa, bež ďaleko..a..nepremieňaj sa, kým to nebude..bezpečné.. Ešte sa stretneme..neboj..“ S týmito slovami a s úsmevom na perách padla na zem a odišla do ríše predkov. Tala tam sedela a kňučala niekoľko minút, ale potom si spomenula, čo jej povedala stará mama a rozbehla sa smerom k lesu. Nootaua, Sewatiho a Isi už nenašla. Dúfala len, že utiekli rovnako ako ona a stretne sa s nimi ešte v tomto svete.

Prešlo niekoľko dní, od toho tragického dňa, ale Tala sa ešte stále neodvážila premeniť na človeka. Na kožuch si zvykla rýchlo, nemala problém ani s lovom. Pomaly sa začala vyrovnávať so skutočnosťou, že ostala sama.

*
Niekoľko týždňov po

Srnka sa zastavila pri kríku kde zmizla líška. Priletela k nej sova, ktorá sa premenila na chlapca s bielo hnedými vlasmi s vpleteným perím vo vlasoch. Nootau sa otočil ku srnke. „Si si istá, že je to Tala?“ Srnka sa postavila na dve, pretiahla sa a zrazu miesto nej stálo hnedovlasé dievča s bystrými tmavými očami. Isi si bola viac než istá, že je to Tala a miesto odpovede len prišla bližšie ku kríku. „Tala to sme my, nemusíš sa báť, všetko je v poriadku.“ Chvíľu sa nič nedialo, ale potom líška opatrne začala vyliezať zo svojho úkrytu. Oňuchala Isinu ruku a potom sa k nej natúlila a začala nahlas kňučať. Keď ju Isi objala tak postupne začala meniť tvar na útle ryšavo vlasé dievča. Tala nahlas plakala. „No tak, ššš, už je dobre.. už je dobre..“ Isi sa ju snažila utešiť, hladkala Talu po chrbte, ale sama mala slzy v očiach. Spomienky na to ako našli celý svoj kmeň, vrátane rodičov mŕtvych boli jednoducho príliš bolestivé. Po chvíli sa Tala upokojila a dvihla hlavu. Tichým až hanblivým hlasom sa spýtala. „Sewati.. on s vami nie je?“ Pri vyslovení jeho mena sa mierne začervenala. Isi utrápene pozrela na Nootau-a. „Vieš, nájsť jeho bolo skoro rovnako ťažké ako nájsť teba, ale obávam sa, že on s nami komunikovať nechce. Myslím, že ho udalosti poznačili z nás najviac. Ale tak, kto by sa tomu divil, predsa len bol náčelníkov syn.. Ale mám taký pocit, že keď uvidí teba tak zmení názor. Môžeme ťa k nemu zobrať, ak chceš,“ usmiala sa. Tale sa rozbúšilo srdce. Na jednu stranu ho chcela vidieť, presvedčiť sa, že je v poriadku, no na druhú stranu sa bála. Keď sa nad tým ale zamyslela, tak pocítila istú zodpovednosť. Ak ona je jediná, s kým bude ochotný sa zhovárať, tak sa s ním musí stretnúť. Postavila sa a s odhodlaním v očiach len povedala. „Zaveďte ma k nemu.“

Prišli k lesnej cestičke, ktorá bola zarastená kríkmi a nebolo vidieť kam vedie. Isi trochu znervóznela. Naposledy k nim Sewati nebol práve najprívetivejší. Po chvíli mlčania sa ozval Nootau: „Sewati, brat môj, si tu? Prišli sme sa len pozhovárať.“ No nestalo sa nič. Lístie na stromoch ticho ševelilo. Napokon sa osmelila aj Tala: „Sewati? To som ja Tala. Prišli sme sa len presvedčiť či si v poriadku.“ Ale stále nič. „Hmm, možno už tu nie je..“ mierne nervózna poznamenala Isi. No ani nie okamih po tom, čo to dopovedala, sa na nich spoza chrbtov vyrútil pomerne veľký čierny medveď a vrčal na nich. Isi začala cúvať. „Dobre, dobre, hlavne zachovajme všetci pokoj. A-ak ti to nevyhovuje môžeme prísť aj inokedy. Alebo vôbec. Ako chceš. Odchádzame!“ Ale Tala miesto aby cúvla tak sa priblížila o dva kroky bližšie k medveďovi a vytrela k nemu ruku, akoby ho chcela pohladiť. „Tala, si normálna?! Poďme preč, Sewati očividne nemá spoločenskú náladu.“ Isi sa už-už zberala potiahnuť kamarátku preč za ruku, keď tu zrazu medveď prestal vrčať a podišiel k Tale. Behom okamihu sa medveď zmenšil a premenil sa na mladíka dlhými čiernymi vlasmi. Pribehol k Tale a silno ju objal. „Kde si bola? Prečo si za mnou neprišla? Bál som sa o teba!“ Tala sa len začervenala. „Ty..si na mňa čakal? Sewati na sa ňu nechápavo pozrel. „Samozrejme, že čakal! Niekoľko dní som bol na jednom mieste a ty nikde. Mal som strach, že sa ti niečo stalo.“ Tala si začala spomínať na celú situáciu. Ako na radu starej mamy bežala nazad do lesa. Obzrela sa. Sewati v medvedej forme na ňu pozeral z druhého kraja osady. Ako keby čakal, že pôjde za ním. Ale ona bola príliš vydesená aby bežala cez osadu a jediné čo chcela bolo byť čo najďalej od celého toho nešťastia. Tak bežala čo jej stačili sily. Potom už bola od neho príliš ďaleko. „Ja..prepáč. Bola som vydesená. Ešte stále som. Neviem či sa z toho niekedy spamätám..“ Tala sa znovu rozplakala. Opustila ju všetka odvaha čo v sebe dokázala nazbierať. Sewati ju len objal silnejšie a hladil ju po vlasoch. Šepol: „Som rád, že sme sa konečne zas stretli.“
Isi sa medzitým spamätala a len šťuchla Nootau-a lakťom. Uškrnula sa. „To sa nám to tu párikuje, čo?“ Ten sa len pousmial. To, že tí dvaja k sebe cítia niečo viac ako len priateľstvo vedel už dávno. „Ehm, nerád vás ruším, ale bude sa stmievať. Mali by sme si nájsť miesto na spanie a niečo na večeru.“ Sewati len dvihol hlavu. Aj zabudol, že tu sú aj tí dvaja. Ale keď už mal pri sebe Talu, bolo už všetko v poriadku. „Viem o jednom mieste. Mám tam aj nejaké jedlo. Poďte za mnou.“ Chytil Talu za ruku a viedol ich po lesnej ceste.

Sewati ich doviedol na čistinku. Tam si upiekli mäso s bylinkami, ktoré mal ukryté a potom, nakoľko boli všetci unavený z posledného dňa, si ľahli spať. Tala ležala pri Sewatim a pozorovala hviezdy na oblohe. Prišlo jej to len ako včera, keď ju stará mama učila súhvezdia. Teraz to bolo všetko preč, behom jedného poobedia. Cítila ako sa jej slzy znova tisnú do očí. Sewati sa k nej len otočil a pohladil ju po tvári. „Neboj. Časom to bude bolieť menej.“ V tvári sa mu zračil smútok a tiež sa pozrel na hviezdy. Tala sa len schúlila v jeho náručí a so slzami zaspala. Snívalo sa jej o starej mame, o rodičoch a o bezstarostných dňoch, ktoré sa pre ňu navždy stratili.

Na druhý deň pri raňajkách začali riešiť tému, ktorú doteraz odkladali, čo budú robiť ďalej. Nikomu sa o tom veľmi nechcelo hovoriť ale každý z nich si uvedomoval, že skôr či neskôr sa tým budú musieť zaoberať. Chvíľu bolo ticho, ale potom sa Sewati odhodlal a sebavedomo začal rozprávať. „Myslím, že by to malo byť jasné. Budeme pátrať po tom, čo sa vlastne stalo a kto to spôsobil. Keď to zistíme, nájdeme spôsob ako sa pomstiť. Iba tak budú schopní naši bratia a sestry nájsť odpočinok.“ Istým spôsobom s ním všetci súhlasili. Problém bol ale ten, že nikomu sa do osady tak skoro vrátiť nechcelo a vyjsť von z lesa, preč zo známeho prostredia, im prišlo nebezpečné. Nakoniec sa ozval Nootau. „Nech už sa rozhodneme akokoľvek, hlavné je aby sme nezabudli kto sme a odkiaľ pochádzame. Na pamiatku nášho kmeňa by sme sa mali obradne pomaľovať.“ Tou myšlienkou boli všetci nadšení. Sewati len položil Nootau-ovi ruku na rameno a uznanlivo kývol hlavou. Cítil, že náčelník, jeho otec, by na nich bol pyšný. Namiešali si prírodnú farbu zo surovín, ktoré poznali na tento účel a sadli si do kruhu. Spolu spievali aygurskú pieseň, ktorú vedeli všetci a pomaľovali si tvár ornamentmi, ktoré hovorili: som aygur, som na to hrdý a nebojím sa tých, čo mi chcú uškodiť, lebo duchovia predkov stoja pri mne.

*
Rok a pol po aygurskom nešťastí

Tala s Nootau-om sa s úlovkom vracali do tábora. „Sewati a Isi by sa mali každú chvíľu vrátiť, čo myslíš?“ poznamenal Nootau. „Hmm..“ bez pohľadu mu odpovedala Tala. Nemala chuť sa o tom zhovárať. Obávala sa toho, čo by mohli tí dvaja zistiť. Všetko svedčilo k tomu, že konečne narazili na skutočnú stopu, čo respektíve kto spôsobil vyvraždenie Aygurov. To bude znamenať ísť na nebezpečnú cestu mimo les, niekam do neznámych končín sveta. Sewati bol tou myšlienkou nadchnutý, ale Tala veľmi nie. Obávala sa opustiť známe končiny, ale nenašla zatiaľ odvahu mu to povedať. Nootau videl, že je Tala zachmúrená a nad niečím premýšľa, tak zbytok cesty šli mlčky. Chvíľu po tom, čo rozložili oheň a začali pripravovať jedlo sa objavili Sewati a Isi. Sewati vyzeral byť veľmi spokojný a nedočkavý podeliť sa o nové informácie s ostatnými. Isi bola mĺkva a nepreukazovala veľké nadšenie. „Hmm, dnešný úlovok vyzerá veľmi chutne, aj keď bodaj by nie. Tala chytá len tie najlepšie zajace.“ Venoval jej široký úsmev a pohladil ju na tvári. Cítil sa ako najšťastnejší muž pod Slnkom, odkedy mal Talu po svojom boku. Všetci štyria spolu pripravovali obed a mlčky ho jedli. Keď skončili Sewati sa len veľavýznamne postavil sa začal rozprávať: „Mám pre vás dobré správy, priam výborné po takom čase pátrania. Konečne sme získali priamu stopu kde hľadať vinníka našej tragickej udalosti. Síce sme nezistili kto alebo čo to presne je, ale už aspoň vieme kde ho alebo to hľadať. Takže som sa rozhodol, že si zajtra poriadne odpočinieme, naberieme zásoby a pozajtra za svitania vyrazíme.“ Sewati očakával, že ostatný budú rovnako nadšený ako on. Akoby aj nemohli byť, veď po takej dlhej dobe sa konečne dostali o kúsok bližšie ku pomste za svojich padlých bratov a sestry, ku pomste za svojho otca, aygurského náčelníka. Isi sa nesmelo ozvala: „Si si istý, že je to dobrý nápad? Nechceme ešte chvíľu počkať? Zistiť niečo viac? Treba sa hneď vybrať.. tam?“ Vyzerala trochu nerozhodne. „A kam inam by sme mali ísť?“ Sewati ostal mierne zmätený. Isi odvetila: „Ja neviem. Možno niekam, kde je bezpečnejšie. Veď si počul čo ten druid hovoril. Je to nevyspytateľné miesto. Ale tak je pravda, že inú indíciu nemáme..“ Stíchla a ostala zaborená vo svojich myšlienkach. Nootau vyzeral neutrálne, ponechával si kamennú tvár ako vždy. Tala bola mĺkva tiež, ale tú miesto nerozhodnosti ovládol strach. Bála sa, že presne toto sa dozvie. Sewati k nej prešiel. Nevšimol si jej myšlienky, len ju zobral za ruku a pošepol jej: „Poď so mnou, potrebujem s tebou niečo prebrať, trošku v súkromí.“ Tajomne sa na Talu usmial. Šli spolu ku neďalekým kríkom a tam ju chytil za obe ruky a spustil. „Tala. Odkedy sme si vyznali lásku som najšťastnejší muž pod Slnkom. Chcel by som.. chcel by som, aby si ma na našej ceste sprevádzala ako moja družka. Chcem aby každý vedel, že my dvaja patríme k sebe a nikdy sa to nezmení.“ Na potvrdenie svojich slov jej podal prekrásny kvet. Tala ale miesto šťastného úsmevu sklopila hlavu a začala vzlykať. Po lícach jej stekali slzy. Sewati bol z jej reakcie v pomykove, nevedel ako si to vysvetliť. „Tala? Je.. všetko v poriadku? Prečo plačeš? Myslel som, že budeš šťastná.“ Tala sa rozplakala ešte viac. „Ja už.. nemôžem.. nedokážem už predstierať.. ja.. ja ťa nemôžem nasledovať.. nechcem opustiť les.. bojím sa ísť mimo.. bojím sa, že nás dostihne rovnaký osud ako.. ostatných.. ja to.. nedokážem..“ Jej reč bola prerušovaná hlasnými vzlykmi tak Sewati nerozumel každé slovo, ktoré povedala, ale viac než dobre pochopil, čo sa mu snažila vysvetliť. Jeho tvár skamenela, ale potom na chvíľu zjemnela. „Ale, ja bez teba nikam ísť nemôžem. Ja ťa potrebujem. Neviem si predstaviť čo by som bez teba tam vonku robil. Každý z nás má strach, aj ja, ale moja túžba po pomste je silnejšia. Ty snáď nechceš odplatiť tomu bastardovi, čo spôsobil? Musí predsa pykať za svoje činy!“ Ale Talu to nepresvedčilo. Plakala ďalej a bola stále zúfalejšia. Už pribehli aj Isi a Nootau, bolo im čudné, že počujú krik a plač. „Samozrej..me, že chcem.. ale nedokážem to.. nezvládnem to.. prosím.. ja.. prepáč.. prepáč!“ Posledné slovo povedala s pohľadom do Sewatiho očí a rozbehla sa do lesa. Znova utekala, preč od nepríjemných povinností. Vedela, že uteká ako úplný zbabelec, ale bolo jej to jedno. Chcela byť čo najďalej od výčitiek. Chcela byť sama.

Sewati len pozeral ako sa mu Tala vytrhla a zmizla medzi stromami. Nedokázal si jej reakciu rozumne vysvetliť. Zaťal päste a zlostne sa zamračil. Takúto zradu od nej nečakal. Nootau k nemu prihovoril. „Bratku.. mrzí ma to, ale v jednej veci mala pravdu. Nemali by sme ísť. Mal som predtuchu, že táto cesta nám prinesie len útrapy, možno až smrť.“ Sewati len odsekol: „Čo horšie nám už len môže priniesť, ako zradu od aygúrskej krvi.“ Povedal to s takou nenávisťou hlase, že bolo až neuveriteľné, že hovorí o Tale. Behal z toho mraz po chrbte. Nakoniec len odvetil: „Nechajte ma. Chcem byť chvíľu sám.“ Odišiel opačným smerom ako bežala Tala. Isi stiekla po líci slza. „Ja som vedela, že to neprinesie nič dobré.“

Prešiel deň a po Sewatim a Tale nebola ani stopa. Po asi týždni sa Isi a Nootauovi podarilo nájsť Sewatiho, no ten s nimi odmietal komunikovať. Zrejme si vzal k srdcu Nootauovu radu a neodišiel no celkom jasne dal najavo, že chce byť sám. Tala sa im však stratila až kým ju náhodne neobjavili asi po roku. Vyzerala byť spokojná so svojim samotárskym životom a tak odmietla ponuku spolužitia. Nemala problém s nimi komunikovať, ale vyjadrila sa, že chce ostať sama. Sewatiho od toho dňa nehľadala. Asi poriadne ani nevie, čo by mu povedala.

= Bludička =